Urážanie, nadávky či ohováranie – ako sa brániť?

Mnohí jedinci si však neuvedomujú, že svojimi verbálnymi prejavmi, prípadne aj grafickými či inými, môžu do dôstojnosti, vážnosti a cti inej osoby zasahovať. Či už tak robia z nevedomosti alebo úmyselne, tento jav je čoraz väčším problémom dnešnej spoločnosti, pretože veľa osôb využíva na diskreditáciu, šikanovanie či útoky virtuálny priestor.

Hoci je v praxi niekedy náročné domôcť sa spravodlivosti a ochrániť svoje nemajetkové práva, právny poriadok ponúka viacero prostriedkov, ktorými sa fyzické osoby môžu proti verbálnym útokom brániť.

 

Ochrana prostriedkami súkromného práva

Osobnosť človeka je v prvom rade chránená súkromným právom, najmä Občianskym zákonníkom. Ochranu osobnosti fyzickej osoby zabezpečuje aj zákon č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) a to v prípadoch, ak bola osobnosť človeka zasiahnutá prostredníctvom televízie alebo v rámci periodickej tlače.

Pod osobnosťou človeka v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho rozumieme nehmotný statok, ktorý prislúcha fyzickej osobe. Nejde o osobnosť v zmysle „celebrita“, ale ako súhrn práv nemajetkovej povahy, ktoré prislúchajú každej fyzickej osobe ako ľudskej bytosti. Sem patria práva ako je právo na život a zdravie, dôstojnosť, česť, meno, povesť a pod.

V prípade neoprávneného zásahu do osobnosti, môže sa fyzická osoba domáhať ochrany podaním žaloby. Na základe žaloby sa dotknutá fyzická osoba môže domáhať najmä toho:

1) aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. Táto žaloba prichádza do úvahy vtedy, keď zásah do osobnosti trvá, napríklad v prípade opakovaného konania rušiteľa (opakované ohováranie na pracovisku, v obci, na sociálnych sieťach).

2) aby sa odstránili následky zásahov do osobnosti (tzv. reštitučná žaloba). Na základe tejto žaloby sa dotknutá osoba môže domáhať toho, aby sa obnovil stav, aký tu bol pred zásahom. Fyzická osoba sa tak môže napríklad domáhať, aby narušiteľ odstránil status na sociálnej sieti, ktorý uráža, znevažuje či ohovára dotknutú osobu.

3) aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Ak by sa (morálne) zadosťučinenie nejavilo ako postačujúce, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V prvom rade teda prichádza do úvahy morálne zadosťučinenie, spravidla vo forme písomného ospravedlnenia. Ak by sa ale takého ospravedlnenie nezdalo ako dostatočné, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, poskytne sa náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, ktorý ju určuje s prihliadnutím na všetky okolnosti sporu. Nedá sa teda vypočítať tak, ako napríklad náhrada škody alebo bezdôvodné obohatenie.

Právo na ochranu osobnosti sa nepremlčuje, teda žalobu je možné podať kedykoľvek po tom, čo bol vykonaný zásah (teda aj po viac ako 3 rokoch). Naproti tomu, ak by dotknutá osoba požadovala aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento nárok premlčaniu podlieha.[1]

Treba ale uviesť, že nie každá nadávka či urážka na adresu inej osoby je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti. Predpokladom je, aby zásah do osobnosti iného bol (i) neoprávnený a (ii) objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach.

V prípadoch, kedy rušiteľ uráža alebo vulgárne nadáva inej osobe v súkromí, bez toho, aby tieto verbálne ataky vnímali aj tretie osoby, nemusia byť podmienky na ochranu osobnosti splnené. Hoci je takýto zásah do práv neoprávnený, pretože je v rozpore s právnym poriadkom, možno mať pochybnosti o tom, či je takýto zásah objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach dotknutej osoby.

Napríklad Krajský súd Nitra[2] potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby na ochranu osobnosti, lebo k slovnému napadnutiu malo dôjsť na súkromnom pozemku, a nie na verejnom priestranstve či vo verejnej budove. Zákon poskytuje ochranu takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Najvyšší súd uviedol, že ochranu osobnej cti poskytuje Občiansky zákonník výlučne proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižujú jeho česť u iných ľudí a ohrozujú tak vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti.[3]

Rovnako tak verbálne útoky na sociálnej sieti, pokiaľ dotknutá osoba nie je pre tretie osoby identifikovateľná (napr. narušiteľ ju nebude menovať, nezverejní fotografiu, adresu bydliska a pod.) nie je spôsobilý zasiahnuť do práva dotknutej osoby, hoci by táto vedela, že útoky smerujú voči nej.[4]

Občiansky zákonník teda poskytuje ochranu takým zásahom do osobnosti človeka pred vulgarizmami, urážaním alebo ohováraním, ktoré znižujú jeho česť a vážnosť pred inými osobami (teda nemôže ísť o útoky zoči-voči bez toho, aby to malo akýkoľvek dopad na vážnosť pred inými osobami) a ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti.

 

Administratívnoprávny postih urážania

Osobnosť a súkromie človeka pred verbálnymi útokmi je chránená nielen prostredníctvom predpisov súkromného práva, ale aj verejnoprávnymi predpismi akými je zákon o priestupkoch a Trestný zákon.

Pokiaľ dôjde k slovným útokom, ktorými páchateľ iného urazí alebo vydá na posmech, môže sa dopustiť priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch.

Oznámenie o priestupku je možné podať na orgán Policajného zboru alebo na Okresný úrad, ktorý je aj príslušným na priestupkové konanie.

Na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje ochranu pred takými útokmi, ktoré znižujú vážnosť a česť u iných spoluobčanov, priestupok môže byť spáchaný aj v súkromí, medzi dvomi osobami. Bude však v záujme navrhovateľa, aby poskytol dostatok dôkazov o protiprávnom konaní, inak môže byť konanie proti priestupcovi zastavené.

Priestupok ublíženia na cti možno spáchať slovným aj písomným výrokom alebo prejavom (napr. gestom, posunkom, vyobrazením a pod.).[5] Nie je rozhodujúce, či bol výrok prednesený na verejnosti alebo v súkromí, pred postihnutou osobou alebo kýmkoľvek iným a rozhodujúci je motív konania, ktorý smeruje k vydaniu napadnutej osoby na posmech.[6]

Hoci priestupky vo všeobecnosti správne orgány prejednávajú z úradnej moci, priestupok spočívajúci v ublížení na cti je tzv. návrhovým priestupkom, teda správny orgán, aj keby sa dozvedel, že došlo k spáchaniu tohto priestupku, nezačne konanie, pokiaľ dotknutá osoba nepodá návrh na jeho začatie.

Návrh na prejednanie priestupku možno podať najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ (dotknutá osoba) dozvedela o priestupku alebo o postúpení veci orgánom činným v trestnom konaní (napr. ak sa pre skutok viedlo trestné stíhanie, ale ukázalo sa, že nejde o trestný čin, ale môže ísť o priestupok). Vyvodiť zodpovednosť páchateľovi však už nebude možné, ak od ublíženia na cti uplynula doba dvoch rokov.

Za tento priestupok možno uložiť pokutu do 33,- EUR, čo mnohé poškodené osoby môžu vnímať ako nespravodlivosť, a to vzhľadom na psychickú ujmu spôsobenú urážaním, prípadne stratu sebadôvery a pod. Pokiaľ bol ale tento priestupok spáchaný voči blízkej osobe (napr. medzi manželmi, rodič voči dieťaťu, medzi súrodencami a pod.), pokuta je až do výšky 200,- EUR.

Zákon o priestupkoch pozná ešte dva špeciálne prípady urážania a ubližovania na cti, a to:

1) priestupok proti verejnému poriadku podľa ustanovenia § 47 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, kedy sa osoba priestupku dopustí vtedy, ak v súvislosti s účasťou na verejnom zhromaždení alebo kultúrnom podujatí prístupnom verejnosti hrubo znevažuje, uráža alebo ohrozuje organizátora podujatia, zvolávateľa, usporiadateľa, zamestnanca prevádzkovateľa strážnej služby, dobrovoľníka alebo inú osobu podieľajúcu sa na organizovaní verejného podujatia, dozorný orgán, príslušníka obecnej polície, príslušníka Policajného zboru alebo delegáta zväzu verbálne, gestom, grafickým zobrazením alebo iným spôsobom.

2) priestupok proti extrémizmu podľa ustanovenia § 47a ods. 1 písm. c) zákona o priestupkoch, kedy sa osoba dopustí priestupku vtedy, ak inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech z dôvodu národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti, pôvodu rodu alebo z dôvodu náboženského vyznania.

Za oba priestupky možno uložiť pokutu až do 500,- EUR.

 

Trestnoprávna ochrana ohovárania a urážania

Napokon ochranu fyzickým osobám pred ohováraním a slovnými útokmi poskytuje aj Trestný zákon, ktorý by sa mal ale aplikovať ako prostriedok tzv. ultima ratio, teda krajná možnosť, kedy prostriedky iných právnych predpisov (občianskoprávne, administratívnoprávne) neviedli k náprave.

Ako uvádza v aktuálnom rozhodnutí Najvyšší súd Českej republiky, trestný čin ohovárania by mal byť vyhradený len pre výnimočné prípady tých najzávažnejších konaní a zásahov do osobnostných práv, ktoré nie je možné plne zhojiť súkromnoprávnymi prostriedkami a ktoré zreteľne presahujú mieru bežných lží a neprávd.[7]

Trestný čin ohovárania podľa ustanovenia § 373 Trestného zákona bude spáchaný vtedy, ak páchateľ o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu.

Podstatné teda je, aby išlo o (i) nepravdivý údaj a tento údaj musí byť (ii) spôsobilý značnou mierou ohroziť vážnosť, poškodiť v zamestnaní, podnikaní, narušiť vzťahy v rodine alebo spôsobiť inú ujmu. K týmto následkom nemusí dôjsť, postačí, že nepravdivý údaj je spôsobilý tento následok spôsobiť. Nepravdivý údaj je taký, ktorý je v rozpore so skutočnosťou.

Otázku značnej miery treba hodnotiť podľa okolností prípadu s prihliadnutím na spoločenské postavenie dotknutej osoby, na jej charakterové a mravné vlastnosti, na povahu oznámeného údaju, okolnosti oznámenia atď.[8]

Ak by teda páchateľ ohováral iného (slovne, prostredníctvom sociálnych sietí alebo listami) tým spôsobom, že by šíril informácie o jeho nevere, hoci by to nebola pravda a páchateľ by si bol toho vedomý, pričom takto šírené informácie by vyústili do konania o rozvod manželstva poškodeného a jeho manželky, môže sa jednať o trestný čin ohovárania. V tomto prípade sa teda môže javiť ako vhodné aplikovať prostriedky trestného práva, pretože rozvrat manželstva a narušenie rodinného života poškodeného bude sotva možné napraviť prostriedkami súkromného práva (napr. iba ospravedlnenie by sa nezdalo ako spravodlivé pre vážny zásah do súkromia).

Z spomedzi trestných činov možno tiež uviesť trestný čin výtržníctva podľa ustanovenia § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustí ten, kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného.

Hrubou neslušnosťou sa rozumie konanie, ktorým sa závažným spôsobom porušujú pravidlá občianskeho spolužitia a zásady občianskej morálky (ide napr. o hanobenie historickej alebo kultúrnej pamiatky, hrubé rušenie zhromaždenia občanov, prípadne hrubé útoky na česť a vážnosť občana).[9]

Vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť za tento trestný čin preto, že páchateľ sa na verejne prístupnom mieste alebo verejne dopustí hrubej neslušnosti, bude však v praxi relatívne výnimočné, odvolávajúc sa práve na zásadu subsidiarity trestnej represie ako aj na materiálny korektív pri trestných činoch (prečinoch).

Pokiaľ by útok zostal „iba“ pri slovách, je pravdepodobné, že skutok sa posúdi ako priestupok a páchateľ by bol prejednávaný v správnom konaní. Ak by však k slovným útokom pristúpilo fyzické násilie, hoci by ani nemuselo dôjsť k ublíženiu na zdraví, potom už možno uvažovať o trestnom stíhaní tejto osoby.

Podať trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu možno na ktorejkoľvek prokuratúre alebo oddelení Policajného zboru, prípadne aj na súde (súd následne trestné oznámenie pošle prokurátorovi). V prípade, ak nebude podávateľ oznámenia (oznamovateľ alebo poškodený) spokojný s jeho vybavením zo strany policajta, môže podať sťažnosť, o ktorej rozhodne prokurátor.

 

Zdroje:

[1] R 58/2014

[2] Rozsudok zo dňa 03.07.2013, sp. zn. 25Co/190/2013

[3] Rozsudok zo dňa 29.01.2019, sp. zn. 3Obo/19/2018

[4] napr. rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 20.10.2021, sp. zn. 5Co/29/2021

[5] Vallová, J. Komentár k ustanoveniu § 49 zákona o priestupkoch. Dostupné na [online].[cit.25.01.2022] https://www.epi.sk/eurokodex-komentar/Eurokodex-komentar-zakona-c-372-1990-Zb.htm?fid=1248271&znenie=2021-05-01#content

[6] rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.06.2018, sp. zn. 10 Asan 11/2017

[7] Uznesenie zo dňa 19.05.2021, sp. zn. 3 Tdo 288/2021

[8] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2014, sp. zn. 4 Tdo 47/2013

[9] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.09.2018, sp. zn. 6 Tdo 59/2017