Rozhodovanie rodičov a zastupovanie dieťaťa

V niektorých prípadoch, najmä rozvedení rodičia alebo partneri, ktorí sa od seba odlúčili a nežijú už obaja spoločne so svojim maloletým dieťaťom, je rozhodovanie a zastupovanie dieťaťa vo veciach, ktoré sa ho týkajú, náročné až nemožné, či už pre odlišné názory toho-ktorého rodiča v konkrétnej veci, alebo jednoducho preto, že jeden z rodičov po rozpade vzťahu robí schválnosti pri starostlivosti o spoločné dieťa.

 

Všeobecne o rozhodovaní o dieťati

V súvislosti s rozhodovaním o dieťati a jeho zastupovaním je potrebné rozlišovať, či sa jedná a rozhodovanie v bežnej veci, alebo vo veci tzv. podstatnej.

Za podstatnú vec alebo otázku týkajúcu sa maloletého možno považovať všetko, čo je z objektívneho hľadiska dôležité a podstatné nielen pre rodiča, ale najmä pre dieťa.[1] Zákon o rodine uvádza, že sa jedná napríklad o záležitosti týkajúce sa vysťahovania maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie.

Všetky ostatné veci, ktoré nemožno považovať za podstatné, budú bežnými záležitosťami.

Bez ohľadu na to, či sa jedná o podstatnú alebo bežnú záležitosť, rodičia by mali konať vždy v najlepšom záujme dieťaťa. Pri zabezpečovaní záležitostí dieťaťa by mali teda uprednostniť záujem maloletého pred svojim vlastným.

Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, aj podľa čl. 5 základných zásad zákona o rodine.

Čo je najlepším záujmom dieťaťa zákon priamo nestanovuje, nakoľko tento je potrebné zisťovať v konkrétnej veci vo vzťahu ku konkrétnemu dieťaťu osobitne. Iné záujmy bude mať 6 mesačné batoľa, iné 5 ročný chlapček a iné 12 ročná dievčina.

V súdnych rozhodnutiach sa však možno stretnúť formuláciou, že v záujme maloletého dieťaťa v najširšom slova zmysle je, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju, aby bol jeho majetok spravovaný s náležitou starostlivosťou, a aby boli rešpektované jeho práva upravené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj iných právnych predpisov.

Záujem dieťaťa sa predovšetkým zisťuje prostredníctvom názoru maloletého dieťaťa. Názorom dieťaťa musí byť venovaná starostlivosť primeraná jeho veku a vyspelosti. Napr. 12 ročné dieťa, pokiaľ bude chcieť radšej navštevovať futbalový klub ako karate, nebolo by v jeho najlepšom záujme, ak by ho rodič na karate nútil chodil.

Pri prianí dieťaťa Ústavný súd ČR[2] konštatuje, že za predpokladu, že je dieťa dostatočne rozumovo a emocionálne vyspelé, je nutné jeho želanie považovať za zásadné vodítko pri hľadaní jeho najlepšieho záujmu.

 

Rozhodovanie rodičov po rozvode alebo rozchode

Rodičia maloletého, či už sú manželia, rozvedení manželia, partneri alebo bývalí partneri, rozhodujú a zastupujú v podstatných otázkach týkajúcich sa maloletého vždy spoločne. V ostatných veciach (t. j. v bežných veciach) môže konať každý z rodičov samostatne.

Spoločné rozhodovanie v podstatných záležitostiach ale neznamená, že rodičia musia byť vždy obaja prítomní a obaja prejaviť súhlas v konkrétnej veci týkajúcej sa maloletého. Rozhodnutie môže navonok prejaviť jeden z rodičov, pokiaľ existuje medzi týmto a druhým rodičom dohoda. Dohoda si pritom nevyžaduje osobitnú formu, napr. písomnú. Požiadavka na písomnú formu dohody rodičov pri rozhodovaní v každej podstatnej veci by sa priečila praktickým potrebám života.

V úplnej rodine, prípadne medzi rodičmi, ktorí majú dobré vzťahy aj po rozvode či rozchode, v zásade nie je problém pri rozhodovaní o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého. Iná je ale situácia v prípade rodičov, ktorí voči sebe prejavujú apatiu, nenávisť alebo iné negatívne emócie. V takom prípade si zvyknú robiť schválnosti a prieky, a to aj pokiaľ ide o dôležité otázky týkajúce sa života ich spoločného maloletého dieťaťa.

Aj v tomto prípade ale platí, že rozhodnutie o podstatnej záležitosti týkajúcej sa maloletého, či už ho navrhuje matka a otec nesúhlasí (alebo opačne), musí sledovať v prvom rade záujem maloletého. Pokiaľ sa rodičia nedohodnú, môže jeden z nich podať návrh na súd, aby mu udelil súhlas s realizáciou zmýšľaného úkonu v prospech maloletého.

V súdnom konaní bude rozhodujúce zistiť, aký je záujem maloletého dieťaťa a čo je pre neho dôležité. Od toho sa následne bude odvíjať výrok súdneho rozhodnutia, teda či návrhu rodiča vyhovie, alebo ho zamietne (napr. prečo je v záujme dieťaťa, aby mu bolo zmenené priezvisko, prečo je v jeho záujme udeliť súhlas s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a iné).

Názor dieťaťa sa zisťuje v závislosti od jeho veku. Spravidla sa však realizuje pohovor s dieťaťom na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý aj zastupuje dieťa v súdnom konaní. Nie je ale vylúčené, že by neformálny pohovor s dieťaťom vykonal samotný sudca konajúci vo veci, pričom takýto pohovor sa zväčša realizuje v osobitných miestnostiach (nie v pojednávacej miestnosti) na súde.

V praxi sme sa stretli napríklad s tým, že jeden z rodičov chcel zmeniť priezvisko maloletého dieťaťa a druhý rodič nesúhlasil, alebo s prípadom, že jeden z rodičov chcel svoje dieťa prihlásiť do škôlky a druhý odmietal dať súhlas.

Pokiaľ ide o iné než podstatné veci (teda bežné veci), rozhoduje a zastupuje dieťa ten rodič, ktorý v danej chvíli vykonáva osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, pričom tento môže konať samostatne, bez súhlasu druhého rodiča. Podľa nášho názoru nie je správne, ak súdy vo výrokoch rozhodnutí uvádzajú, že „zastupovať a spravovať majetok maloletého v bežných veciach bude matka“, nakoľko táto formulácia nezodpovedá požiadavkám praktického života. Napríklad, ak by bolo 6 ročné dieťa zverené do osobnej starostlivosti matky a otec by mal súdom určený styk, počas ktorého by chcel ísť s dieťaťom do kina, nemohol by otec zastúpiť svoje dieťa pri kúpe lístka, ale musela by tento právny úkon vykonať matka.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné pripomenúť, že pokiaľ súd rozhoduje o výkone práv a povinnosti k maloletému dieťaťu (pri rozvode rodičov alebo rozchode partnerov), zverenie dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov neznamená, že iba tento rodič je oprávnený zastupovať dieťa a rozhodovať v jeho záležitostiach. Dokonca aj tento rodič, ktorý má súdom zverené dieťa do svojej osobnej starostlivosti, je povinný v prípade, ak sa s druhým rodičom nedohodne na podstatnej otázke týkajúcej sa maloletého, podávať návrh na súd, aby nahradil súhlas druhého rodiča a svoj návrh musí zdôvodniť najlepším záujmom dieťaťa.

Uvedené podporuje aj súdna prax, podľa ktorej zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne a v iných než bežných veciach (ktoré zákon v ustanovenia § 35 Zákona o rodine nazýva podstatné veci) sú rodičia povinní sa dohodnúť. Preto možno v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom, ak neboli preukázané okolnosti uvedené v § 38 Zákona o rodine.[3]

V inom rozhodnutí súd[4] uviedol, že o bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne, pričom zároveň samostatne za dieťa v zmysle tohto rozhodnutia aj koná. V podstatných veciach môže rovnako konať aj len jeden z rodičov, avšak zásadne len na základe dohody s druhým rodičom. Ak sa nedohodnú, potom rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Pavelková tiež uvádza, že bežné záležitosti je oprávnený rozhodnúť ten z rodičov, u ktorého sa dieťa momentálne nachádza. Bežné záležitosti vznikajú pri uspokojovaní každodenných potrieb dieťaťa. Nemožno preto konštatovať, že o nich môže rozhodovať iba ten rodič, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ich riešenie totiž vyžaduje dennú aktivitu podľa aktuálnych životných situácií, v ktorých sa dieťa ocitne.[5]

Rozhodovať o dieťati teda budú vždy obaja rodičia. Pri bežných veciach koná samostatne, bez súhlasu druhého rodiča, ten z rodičov, ktorý vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa. V podstatných záležitostiach rozhodujú obaja rodičia spoločne, resp. jeden z nich, pokiaľ je na konkrétnom rozhodnutí o maloletom dieťati dohodnutý s druhým rodičom. Ak k dohode nedôjde, musí rozhodnúť súd.

V praxi sme sa stretli s prípadmi, kedy sa jeden z rodičov dopytoval na to, či môže rozhodovať a zastupovať dieťa sám, lebo druhý rodič neplatí výživné alebo sa o dieťa nezaujíma. Aj v takom prípade musí mať ale rodič, ktorý má dieťa vo svojej starostlivosti, súhlas druhého rodiča (hoci sa tento o dieťa nezaujíma a neplatí výživné) v podstatných záležitostiach týkajúcich sa maloletého dieťaťa.

Teda bez ohľadu na to, či sa rodič o dieťa zaujíma a prispieva na jeho výživu, zastupovanie a rozhodovanie o dieťati je súčasťou jeho rodičovských práv podľa ustanovenia § 28 zákona o rodine. Tieto práva nezanikajú tým, že ich rodič nevykonáva alebo že prestal platiť výživné.

Podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR platí, že práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Z uvedeného vyplýva, že len súd (nie iný štátny orgán) môže obmedziť práva rodičov a vždy len zo zákonných dôvodov. Zákonným dôvodom na obmedzenie rodičovských práv podľa ustanovenia § 38 ods. 2 zákona o rodine je:

a) rodič trvalo žije neusporiadaným spôsobom života,

b) rodič svoje povinnosti vyplývajúce z rodičovských práv a povinností nevykonáva vôbec,

c) rodič nezabezpečuje výchovu maloletého dieťaťa.

Pokiaľ aj teda nastane jedna z vyššie uvedených skutočností, samo o sebe to neznamená, že druhý rodič „stráca“ práva rozhodovať o maloletom dieťati. K naplneniu hmotnoprávneho predpokladu musí pristúpiť ďalšia skutočnosť, a tou je rozhodnutie súdu o obmedzení rodičovských práv. Takéto rozhodnutie musí byť samozrejme v záujme maloletého dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

 

Zdroje:

[1] BÁNOS, R., KOŠÚTOVÁ, M. Komentár k ustanoveniu § 35 zákona o rodine. Dostupné na [online].[cit.28.09.2021] https://www.epi.sk/eurokodex-komentovane-ustanovenie/Eurokodex-komentar-k-p-35-zakona-36-2005-Z-z.htm

[2] I. ÚS 2482/13

[3] Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 11.03.2021, sp. zn. 7CoP/133/2020 alebo aj rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 25.04.2018, sp. zn. 17CoP/15/2018

[4] Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 29.04.2015, sp. zn. 11CoP/3/2015

[5] PAVELKOVÁ, B. Zákon o rodine. Komentár. 3. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 209