Ukracovanie veriteľa – ako sa brániť?

Dlžníci sa v nejednom prípade zbavujú svojho majetku tak, že ho jednoducho prevedú na základe darovacej alebo fingovanej kúpnej zmluvy na svoju blízku osobu, napríklad na rodiča, súrodenca či manžela.

Aké možnosti má v týchto prípadoch veriteľ?

 

1. Odporovať právnym úkonom

Na účely tohto článku budeme pracovať s nasledovným modelovým príkladom: Jozef požičal Petrovi sumu 40.000,- EUR s dobou splatnosti 1 rok. Po uplynutí jedného roka ale Peter pôžičku nevrátil a prestal s Jozefom komunikovať. Jozef vedel, že Peter pracuje „načierno“, ale mal tiež vedomosť, že Peter vlastní dvojizbový byt. Zvažoval preto podanie žaloby na súd a následne návrhu na vykonanie exekúcie, veď by sa uspokojil z predaja bytu. Peter ale byt daroval svojej sestre Zuzane, ktorá mala o pôžičke vedomosť, nakoľko časť pôžičky použil na úhradu jej dlhov. Za tohto stavu potom Jozef nevie, či sa mu oplatí podať žaloba proti Petrovi, keďže v prípade právoplatného rozhodnutia súdu by bolo veľmi ťažké až nemožné od Petra sumu 40.000,- EUR vymôcť, keďže sa zbavil svojho majetku a oficiálne zamestnanie nemá.

V tomto prípade odporúčame Jozefovi, aby podal žalobu o zaplatenie proti Petrovi, a následne aby podal žalobu priamo proti Zuzane (Petrovej sestre), ktorou by sa domáhal neúčinnosti prevodu bytu. Po právoplatnom skončení konania proti Zuzane by sa Jozef mohol domáhať vymoženia sumy 40.000,- EUR v exekučnom konaní tiež proti Zuzane.

Občiansky zákonník pamätá aj na obdobné životné situácie, preto v ustanovení § 42a a ustanovení § 42b upravuje inštitút tzv. odporovateľných právnych úkonov.

Odporovateľný úkon je taký právny úkon, ktorý (i) dlžník urobil v rozhodnom časovom období (ii) v prospech určitých osôb, pričom týmto úkonom dlžník (iii) sledoval ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky svojho veriteľa.

Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony vymedzené v Občianskom zákonníku, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.

Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. V našom prípade to bude Zuzana, pretože tá nadobudla dvojizbový byt, ktorý pôvodne vlastnil dlžník Peter.

Pre úspešnosť Jozefovej žaloby voči Zuzane, ktorou sa bude domáhať neúčinnosti právnych úkonov, musia byť splnené tieto predpoklady:

A) Existencia právneho úkonu, ktorý ukracuje uspokojenie veriteľa (Jozefa)

Odporovateľný môže byť každý právny úkon dlžníka, ktorým ukracuje uspokojenie svojho veriteľa. V našom prípade to bude darovacia zmluva, nakoľko byt, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy, bol jediným „oficiálnym“ majetkom dlžníka (Petra). Vykonaním tohto úkonu sa teda dlžník (Peter) zbavil majetku a v prípadnej exekúcii by sa veriteľ (Jozef) nemal z čoho uspokojiť.

Odporovateľným úkonom ďalej môže byť odpustenie dlhu, vzdanie sa dedičstva, simulované odplatné úkonu (t. j. predstieraná kúpna zmluva), zmluva o postúpení pohľadávky, dohody o vyporiadaní podielového alebo bezpodielového spoluvlastníctva.

Právne úkony dlžníka ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka, a ak má v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, hoci – nebyť týchto úkonov – by sa z majetku dlžníka uspokojil.[1]

Treba tiež pripomenúť, že pokiaľ by dlžník previedol byt na jeho sestru na základe kúpnej zmluvy, pričom p. Zuzana by dlžníkovi (Petrovi) vyplatila za byt obvyklú cenu, nejde o odporovateľný právny úkon. Dlžník v tomto prípade v podstate transformoval svoj majetok z nehnuteľnej veci (bytu) na peniaze. O odporovateľný právny úkon nepôjde ani vtedy, ak by dlžník (Peter) tieto peniaze za byt použil na iný účel, ako na zaplatenie pohľadávky veriteľa.[2]

B) Právny úkon bol vykonaný v posledných troch rokoch

Právny úkon, ktorým dlžník ukracuje uspokojenie svojho veriteľa, musel byť vykonaný v posledných troch rokoch od začatia konania na súde. Podľa prevládajúceho názoru ide o lehotu prekluzívnu (prepadnú)[3], a nie premlčaniu, teda pokiaľ Peter previedol byt na Zuzanu dňa 15.10.2018 (v tento deň kataster povolil vklad), žaloba musí byť doručená súdu najneskôr dňa 16.10.2021 (nestačí ju v tento deň odoslať poštou). Lehota totiž začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy bolo vlastnícke právo do katastra zavkladované.

Ak veriteľ (Jozef) túto lehotu zmešká, jeho žaloba by musela byť zamietnutá, aj keby sa medzi dlžníkom (Petrom) a jeho sestrou Zuzanou malo jednať o odporovateľný právny úkon.

C) Existencia vymáhateľnej pohľadávky

Ďalšou podmienkou pre úspešnosť veriteľovej (Jozefovej) žaloby proti Zuzane je, že musí existovať vymáhateľná pohľadávka.

Súdna prax za vymáhateľnú pohľadávku považuje takú, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno vykonať exekúciu.[4]

Práve z tohto dôvodu je potrebné, aby veriteľ (Jozef) podal žalobu aj proti dlžníkovi (Petrovi), aby súd rozhodol o povinnosti dlžníka zaplatiť pohľadávku veriteľa. V niektorých prípadoch súdne konanie trvá pár týždňov či mesiac (napr. upomínacie konanie), ak súd vydá platobný rozkaz a dlžník zostane v tomto konaní nečinný.

Až keď súd vydá platobný rozkaz alebo rozsudok, ktorým zaviaže dlžníka na zaplatenie veriteľovej pohľadávky, až potom bude existovať „vymáhateľná pohľadávka“. Nebude teda veriteľovi stačiť, aby mal splatnú pohľadávku z titulu vrátenia pôžičky. O nároku veriteľa na vrátenie pôžičky musí existovať právoplatné rozhodnutie súdu alebo iného orgánu.

D) Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa

Predpokladom k tomu, aby mohol byť právny úkon označený ako odporovateľný právny úkon, je aj úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Dlžník nemusí mať úmysel ukrátiť svojho veriteľa napríklad v prípade, ak síce prevádza majetok na iné osoby, ale súčasne disponuje iným majetkom, z ktorého by mohol byť veriteľ pre prípad exekúcie uspokojený.

Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť.[5]

Aplikujúc uvedené na náš prípad, bez ohľadu na to, že Peter by popieral skutočnosť, že nemal v úmysle ukrátiť svojho veriteľa (Jozefa), na jeho úmysel je potrebné nahliadať prostredníctvom skutočností vonkajšieho sveta, t. j. existencia pohľadávky, prevod majetku bez protihodnoty na blízke osoby a docieliť tak nevymoženie pohľadávky veriteľa. V nami načrtnutom skutkovom stave je preto úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa celkom zjavný, a to bez ohľadu na presvedčenie a vyjadrenia dlžníka.

E) vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa

Zákon v tomto prípade rozlišuje medzi blízkymi osobami dlžníka a inými tretími osobami, bez vzťahu k dlžníkovi.

V prípade, ak sa jedná o iné tretie osoby, ktoré nie sú blízkymi osobami vo vzťahu k dlžníkovi, Občiansky zákonník kladie prísnejšie kritériá pre úspešnosť odporovacej žaloby. Dôkazné bremeno o tom, že tretia osoba mala vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, zaťažuje veriteľa domáhajúceho sa odporovateľnosti. To znamená, že v našom prípade by Jozef musel preukazovať, že tretia osoba (nie Zuzana), na ktorú bol prevedený majetok, mala vedomosť o úmysle dlžníka (Petra) ukrátiť veriteľa (Jozefa).

Súd by mal tiež zamerať svoju pozornosť na to, za akých okolností došlo k uzavretiu scudzovacej zmluvy, či predajná cena zodpovedá trhovým podmienkam a či sa obsah scudzovacej (kúpnej) zmluvy nevymyká z bežného (štandardného) rámca dojednávania zmlúv rovnakého obsahu medzi uvážlivo konajúcimi osobami.[6]

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR veriteľ unesie svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, aj keď nebude tvrdiť a preukazovať, že druhá strana vedela o konkrétnych veriteľoch dlžníka; postačí, ak bude tvrdiť a ak dokáže, že druhá strana musela v čase právneho úkonu vedieť, že dlžník má aspoň jednu nesplatenú pohľadávku a že dlžník voči nej urobil právny úkon v úmysle zmariť jej uspokojenie.[7]

Iná situácia nastáva v prípade, ak dlžník vykonal odporovateľný právny úkon voči blízkej osobe. Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.[8]

Pri prevode majetku na blízku osobu má veriteľ výhodnejšiu pozíciu, pretože úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa sa v tomto prípade predpokladá a je na osobách blízkych dlžníka, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli vtedy (v čase urobenia právneho úkonu) poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti.[9]

V súdnom konaní teda bude musieť blízka osoba (Zuzana) preukázať, že konala obozretne tak, že úmysel dlžníka (Petra) nemohla rozpoznať. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.[10]

Ak bude veriteľ (Jozef) úspešný v konaní o odporovacej žalobe (proti Zuzane), právny úkon – darovacia zmluva týkajúca sa bytu – bude voči veriteľovi neúčinná a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Neúčinnosť právneho úkonu dlžníka má ten následok, že majetok, ktorý ušiel z majetku dlžníka odporovateľným právnym úkonom, zostáva naďalej majetkom dlžníka bez ohľadu na to, že medzitým zmenil vlastníka.

Rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel, t. j. určil, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi mohol domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; už z toho vyplýva, že návrh na nariadenie exekúcie smeruje v takomto prípade nie proti dlžníkovi, t. j. osobe, ktorá je podľa exekučného titulu zaviazaná, ale proti tomu, s ktorým alebo v prospech ktorého dlžník urobil právny úkon.[11]

Ak by už osoba (Zuzana), na ktorú dlžník previedol majetok, týmto majetkom nedisponovala (napr. by ho ďalej predala), potom by mal veriteľ (Jozef) nárok na poskytnutie náhrady od Zuzany, nakoľko tá mala z odporovateľného úkonu prospech.

 

2. Trestné oznámenie

Ukracovenie veriteľov má aj trestnoprávnu rovinu. Dlžník, ktorý sa zbavuje svojho majetku, sa môže dopustiť napríklad trestného čiu poškodzovania veriteľa.

Trestného činu poškodzovania veriteľa podľa ustanovenia § 239 Trestného zákona sa dopustí ten, kto, čo aj len čiastočne, zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že

a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku,

b) zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme,

c) predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku, alebo prevezme dlh iného, i keď na to nebol povinný ani oprávnený, alebo

d) predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik.

Tento trestný čin teda slúži na ochranu veriteľa pred rôznymi formami konania zo strany dlžníkov, ktorý zmenšujú svoj majetok a tak zmaria uspokojenie svojich veriteľov. Zmarenie uspokojenia veriteľa znamená, že veriteľ nebude uspokojený v takom rozsahu, v akom by bol, keby nedošlo k protiprávnemu konaniu dlžníka.

Ak teda dlžník (Peter) bezodplatne previedol svoj byt na sestru Zuzanu, potom zmenšil svoj majetok, a keďže iný majetok už nemal a pracoval iba načierno, potom zmaril uspokojenie svojho veriteľa (Jozefa), nakoľko jeho nárok zostane neuspokojený. Dlžník teda konal spôsobom podľa ustanovenia § 239 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, lebo odstránil svoj majetok s cieľom dosiahnuť zmarenie uspokojenia pohľadávky veriteľa.

V závislosti od výšky spôsobenej škody sa bude odvíjať aj trestná sadzba páchateľa – dlžníka. Na naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty sa nevyžaduje spôsobenie škody malej (t. j. nad sumu 266,- EUR), ale postačí aj spôsobenie nižšej škody. Pri spôsobení škody vo výške 133.000,- EUR páchateľovi hrozí trest odňatia slobody na 3 roky až 8 rokov.

Škodou sa pritom rozumie škoda na majetku veriteľa, pričom jej podstata bude spočívať v tom, že sa veriteľovi nedostane takého plnenia z majetku dlžníka, ktorého by sa mu inak dostalo, nebyť úpadkového konania dlžníka.[12] Z toho plynie, že spôsobená škoda sa môže rovnať výške zmarenej pohľadávky len vtedy, ak hodnota majetku dlžníka, s ktorým takto disponoval, je rovnaká alebo vyššia, než hodnota danej pohľadávky veriteľa.[13] Ak by hodnota bytu, ktorý Peter previedol na jeho sestru Zuzanu bola vo výške napr. 33.000,- EUR, potom by Peter mohol spôsobiť veriteľovi (Jozefovi) škodu najviac vo výške 33.000,- EUR (pretože majetkom vo väčšom rozsahu ani nedisponoval).

 

Zdroje:

[1] FEKETE, I. Komentár k ustanoveniu § 42a Občianskeho zákonníka. Dostupné na [online].[cit.26.08.2021] https://www.epi.sk/eurokodex-komentar/Eurokodex-komentar-zakona-c-40-1964-Zb.htm?fid=674663&znenie=2016-07-01#content

[2] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 4806/2014

[3] FEKETE, I. Komentár k ustanoveniu § 42a Občianskeho zákonníka. Dostupné na [online].[cit.26.08.2021] https://www.epi.sk/eurokodex-komentar/Eurokodex-komentar-zakona-c-40-1964-Zb.htm?fid=674663&znenie=2016-07-01#content

[4] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 237/2017 alebo 5 Cdo 109/2018

[5] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.06.2018, sp. zn. 3 Cdo 224/2017

[6] FEKETE, I. Komentár k ustanoveniu § 42a Občianskeho zákonníka. Dostupné na [online].[cit.31.08.2021] https://www.epi.sk/eurokodex-komentar/Eurokodex-komentar-zakona-c-40-1964-Zb.htm?fid=674663&znenie=2016-07-01&sf=on#content

[7] Rozhodnutie zo dňa 12.04.2012, sp. zn. 21 Cdo 2281/2011

[8] Ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka

[9] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.06.2018, sp. zn. 3 Cdo 224/2017

[10] R 67/2017

[11] FEKETE, I. Komentár k ustanoveniu § 42a Občianskeho zákonníka. Dostupné na [online].[cit.31.08.2021] https://www.epi.sk/eurokodex-komentar/Eurokodex-komentar-zakona-c-40-1964-Zb.htm?fid=674663&znenie=2016-07-01&sf=on#content

[12] R 124/2012

[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.07.2019, sp. zn. 6 Tdo 26/2019