Zmluva o spotrebiteľskom úvere

Spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. Spotrebiteľom je teda osoba, ktorá žiada veriteľa o poskytnutie úveru, pričom spotrebiteľský úver požaduje na osobné účely, napr. na dočasné preklenutie nepriaznivej ekonomickej alebo sociálnej situácie, prípadne na nákup vybavenia do domácnosti, ak spotrebiteľ nemá dostatok hotovosti alebo úspor, na kúpu osobného motorového vozidla a pod.

Ak by fyzická osoba požadovala úver napr. na kúpu náradia alebo vybavenia, ktoré slúži na výkon jej podnikateľskej činnosti, nejednalo by sa o spotrebiteľa a teda ani o spotrebiteľský úver.

Veriteľom sa na druhej strane rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Veriteľom najčastejšie bude právnická osoba, napríklad banka alebo nebanková spoločnosť. Na to, aby fyzická alebo právnická osoba mohla poskytovať spotrebiteľské úvery, potrebuje najskôr získať povolenie od Národnej banky Slovenska.

Je však potrebné upozorniť na to, že aj keď bude zmluvu o úvere uzatvárať na jednej strane spotrebiteľ, teda osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, a na druhej strane veriteľ, nie vždy sa bude jednať o spotrebiteľský úver. Takéto výnimky upravuje ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom sem patrí napríklad:

– úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti

– úver, ktorého výška je menej ako 100 eur a viac ako 75 000 eur

– úver bez úroku a bez ďalších poplatkov

– úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace,

– a iné.

 

Postup veriteľa pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere

Pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi základné informácie o spotrebiteľskom úvere. V podstate sa jedná o náležitosti, aké by mala obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Zákon hovorí, že túto povinnosť je veriteľ povinný splniť v dostatočnom časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Z praxe však vieme, že túto povinnosť veritelia dôsledne nerešpektujú. Túto povinnosť by mal veriteľ splniť tým, že informácie spotrebiteľovi poskytne prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere.

Predmetný formulár však veriteľ spotrebiteľovi niekedy ani neodovzdá, resp. mu ho odovzdá v deň podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spravidla iba niekoľko minút pred podpisom samotnej zmluvy.

Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere bol navrhnutý tak, aby spotrebiteľovi poskytoval prehľad o podmienkach úverovej zmluvy. Jeho účelom teda je oboznámiť spotrebiteľa s podmienkami úveru (napr. doba splácania, výška splátky, úroková sadzba atď.), pričom tento účel sa popiera, keď je predmetný formulár spotrebiteľovi predložený pred podpisom samotnej zmluvy, pretože spotrebiteľ nemá dostatok času pre kvalifikované rozhodnutie o tom, či do zmluvného vzťahu s tým-ktorým veriteľom vstúpi.

Hoci samotné porušenie tejto povinnosti veriteľa nemá za následok neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo bezúročnosť úveru, veriteľ môže byť sankcionovaný zo strany kontrolný a dozorných orgánov za porušenie zákonnej povinnosti (napr. SOI alebo NBS). Najvyšší súd SR takéto konanie veriteľa považoval za nekalú obchodnú praktiku podľa ustanovenia § 7 ods. 1, ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z..[1]

Pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere má veriteľ ďalšiu významnú povinnosť, a síce posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (t. j. overiť bonitu spotrebiteľa, najmä jeho príjmy a výdavky).

Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov.[2]

Krajský súd Trnava[3] k skúmaniu bonity spotrebiteľa uviedol, že povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa chráni nielen samotného spotrebiteľa pred negatívnymi dôsledkami neschopnosti splácať úver, ale sprostredkovane aj spoločnosť ako celok, nakoľko predchádza negatívnym sociálnym dôsledkom platobnej neschopnosti v podobe pádu spotrebiteľa a osôb na ňom závislých do verejnej sociálnej siete, narušených rodinných a sociálnych vzťahov a pod. V neposlednom rade chráni aj veriteľov, lebo odborné posúdenie bonity spotrebiteľa pri žiadosti o ďalší úver znižuje riziko veriteľov, ktorí rovnakému spotrebiteľovi poskytli úvery alebo iné služby už skôr.

Porušenie uvedenej povinnosti veriteľa ale zákon o spotrebiteľských úveroch už sankcionuje:

1. v prvom prípade, ak veriteľ bonitu spotrebiteľa skúmať bude, ale nebude pri tom postupovať s odbornou starostlivosťou, tak v prípade nesplácania spotrebiteľského úveru nebude oprávnený od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.
2. v druhom prípade, ak veriteľ hrubo poruší povinnosť skúmať bonitu spotrebiteľa (t. j. bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) bude sa úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, teda spotrebiteľ bude mať povinnosť vrátiť iba istinu úveru.

 

Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere

Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať viacero náležitostí, inak sa veriteľ, ktorý zmluvu vyhotovil, vystavuje sankciám podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pomerne striktné požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ustanovenie § 9 ods. 2 zákona), zameriame sa iba na tie najdôležitejšie, ktoré v praxi najčastejšie absentujú, resp. ich veritelia uvádzajú v rozpore so skutočným stavom.

a) Celková výška úveru

Informácia o správnom údaji o celkovej výške úveru má pre spotrebiteľa podstatný význam. Tento údaj totiž vyjadruje sumu, ktorá bude spotrebiteľovi poskytnutá.

Celková výška úveru bola (je) problematická v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľských úverov na financovanie vozidla. Spotrebiteľ si u predajcu vozidiel kúpil motorové vozidlo napr. za sumu 10.000,- EUR, pričom v hotovosti zaplatil zálohu vo výške 1.500,- EUR. Zvyšnú časť kúpnej ceny financoval prostredníctvom spotrebiteľského úveru (t. j. sumu 8.500,- EUR).

Veritelia v tejto súvislosti ale do zmlúv o spotrebiteľskom úvere uvádzali inú celkovú výšku úveru, ako bola suma na doplatenie kúpnej ceny vozidla. Túto sumu napríklad navyšovali o náklady, ktoré veriteľ zaplatil predajcovi vozidla za sprostredkovanie úveru, alebo o doplnkové služby, ktoré boli spotrebiteľovi vnútené, resp. mu vôbec neboli poskytnuté.

Odpoveď na otázku, čo pri financovaní vozidla predstavuje spotrebiteľský úver, nám poskytuje judikatúra Najvyššieho súdu SR.

Podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR  6Sžo/21/2013, NS SR sp. zn. 6Sžo 39/2012, NS SR 2Sžo/29/2013, NS SR sp. zn. 3Sžo/19/2012) „…za spotrebiteľský úver možno považovať v zmysle platnej právnej úpravy v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, len poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré veriteľ poskytol spotrebiteľovi na doplatenie kúpnej ceny za motorové vozidlo, ktoré spotrebiteľovi predával.“

Je teda zrejmé, že za spotrebiteľský úver nutno považovať iba tú sumu, ktorá predstavuje doplatenie kúpnej ceny za motorové vozidlo. V našom prípade to bude suma 8.500,- EUR. Akékoľvek navyšovanie tejto sumy o rôzne náklady na sprostredkovanie úveru alebo iné nešpecifikované náklady či služby, predstavuje porušovanie zákona, pretože veriteľ zavádza spotrebiteľa v otázke celkovej výšky úveru, ktorý mu bude poskytnutý.

V praxi sme sa stretli aj s prípadmi, kedy veriteľ pri poskytnutí úveru započítal s istinou úveru prvú splátku alebo poplatok (náklady) za spracovanie úveru – napríklad výška úveru bola 2.000,- EUR, ale veriteľ poskytol spotrebiteľovi len 1.800,- EUR, lebo so sumou istiny úveru (2.000,- EUR) započítal poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200,- EUR.

K tomu súdy uvádzajú, že predmetný postup veriteľa je v rozpore s ratio legis právnej úpravy úveru. Takéto úverovanie odporuje aj spotrebiteľskému právu, pretože sa spotrebiteľovi poskytuje úver na jeho ekonomické využitie v krátenej výške a úroky sa pritom počítali aj z neposkytnutých peňažných prostriedkov.[4]

b) úroková sadzba

Úroková sadzba predstavuje tiež jeden zo smerodajných údajov, pre ktorý sa spotrebiteľ rozhoduje o tom, s ktorým veriteľom vstúpi do úverového vzťahu. Čím je úroková sadzba nižšia, tým je spotrebiteľský úver pre spotrebiteľa atraktívnejší.

Výška úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery nie je zákonom bližšie upravená a právne predpisy nestanovujú, akú výšku úrokov môže veriteľ od spotrebiteľa požadovať, t. j. kedy koná v súlade s právnymi predpismi a kedy už nie.

Z toho dôvodu niektorí veritelia v minulosti úročili poskytnutý úver úrokom až do výšky 70%, čo malo za následok, že pri dobe splatnosti na 4 roky spotrebiteľ na úrokoch zaplatil toľko, ako bola samotná istina.

Tento problém vyriešila súdna prax, ktorá zaviedla pravidlo, že úroková sadzba by nemala viac ako dvojnásobne prevyšovať priemerné úrokové miery bánk a pobočiek zahraničných bánk za podobné typy úverov. V opačnom prípade možno na dojednanie o úrokovej sadzbe nazerať ako na neplatné pre rozpor s dobrými mravmi.

Pri dojednaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej sumy a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.[5]

Pokiaľ je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, je neplatný, pričom ide o neplatnosť absolútnu. Následkom absolútnej neplatnosti potom je, že právny úkon (dojednanie o úrokoch) z hľadiska práva vôbec neexistuje, teda na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá obsahuje úrok dojednaný v rozpore s dobrými mravmi, sa hľadí, ako keby dojednanie o úrokoch neobsahovala.

c) ročná percentuálna miera nákladov (tzv. RPMN)

Veľmi dôležitou náležitosťou v zmluve o spotrebiteľskom úvere je RPMN. Táto hodnota vyjadruje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

S pojmom RPMN je veľmi úzko spätý pojem celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pretože RPMN sa počíta ako ročné percento celkových nákladov vo vzťahu k výške spotrebiteľského úveru.

Celkovými nákladmi sa podľa zákona rozumejú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj poistné a náklady spojené so zmluvou o zabezpečení záväzku spotrebiteľa podľa tohto zákona, ktorých uzavretím bolo podmienené získanie spotrebiteľského úveru alebo jeho získanie za ponúkaných podmienok.

Z uvedeného vyplýva, že ak veriteľ poskytuje úver, ale do celkových nákladov nezapočíta napríklad poistenie úveru, hoci spotrebiteľ nemal možnosť poistenie odmietnuť (t. j. nebolo uzatvorené dobrovoľne zo strany spotrebiteľa), potom predstiera nižšiu RPMN, než aká by bola v skutočnosti.

Ako príklad uvádzame nasledovné: spotrebiteľ požiadal o úver vo výške 5.000,- EUR, pričom súčasťou úveru bolo aj poistenie, ktoré bolo do zmluvy vopred naformulované. Veriteľ ho však nezapočítal do celkových nákladov, čo má za následok, že celkové náklady spotrebiteľa budú formálne uvedené v zmluve vo výške 8.500,- EUR, ale v skutočnosti sú až vo výške 8.900,- EUR. Ak bude potom veriteľ počítať RPMN z celkových nákladov 8.500,- EUR vo vzťahu k istine 5.000,- EUR, RPMN bude nižšia, ako keby ju počítal zo skutočných celkových nákladov vo výške 8.900,- EUR.

RPMN musí byť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrená jedným konkrétnym číslom, s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto. Nie je teda možné uvádzať, že RPMN je napríklad medzi 14,7% a 15,2%, v závislosti od toho, kedy sa úver poskytne. K tomu Súdny dvor EÚ[6] uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, zmenenej smernicou Komisie 2011/90/EÚ zo 14. novembra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola RPMN vyjadrená nie ako jedna konkrétna hodnota, ale ako rozpätie uvádzajúce najnižšiu a najvyššiu hodnotu.

 

Následok neuvedenia správnych údajov o spotrebiteľskom úvere

V prípade, že veriteľ do zmluvy neuvedie niektoré náležitosti alebo ich uvedie v rozpore so skutočnosťou, bude sa úver považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Bezúročnosť úveru pre spotrebiteľa znamená, že nebude musieť zaplatiť žiadne úroky a poplatky, ale vráti veriteľovi iba istinu úveru. Teda ak si spotrebiteľ požičia úver vo výške 3.000,- EUR, kde bude celková čiastka vo výške 4.200,- EUR, avšak veriteľ poruší zákon a do zmluvy neuvedie správnu RPMN, potom bude spotrebiteľ povinný vrátiť iba sumu 3.000,- EUR, a nie 4.200,- EUR.

Spotrebiteľský úver môže byť bezúročný a bez poplatkov aj z iných dôvodov, napr. ak veriteľ neuvedie do zmluvy dobu trvania zmluvy, výšku splátky alebo splatnosť splátky. Bezúročný bude tiež úver, ak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere neuzatvorí v písomnej forme alebo ak RPMN prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa osobitných predpisov (nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.).

O naposledy uvedenú situáciu ide vtedy, keď je síce RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere vypočítaná správne, ale jej výška prekračuje zákonný limit.

Domáhať sa určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru sa môže spotrebiteľ žalobou podľa ustanovenia § 11 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak súd spotrebiteľský úver určí za bezúročný a bez poplatkov, bude spotrebiteľ povinný vrátiť veriteľovi len sumu rovnajúcu sa istine poskytnutého úveru.

V prípade, že spotrebiteľ zaplatil viac ako je istina úveru a spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, potom sa môže domáhať aj vydania bezdôvodného obohatenia, a to vo výške rozdielu medzi zaplatenou sumou na úver a skutočnou výškou istiny (napr. spotrebiteľ zaplatil 2.700,- EUR, ale istina bola len 2.000,- EUR, tak suma 700,- EUR predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane veriteľa, pokiaľ je úver bezúročný a bez poplatkov).

Problematika spotrebiteľských úverov nie je jednoduchá, nakoľko obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa plynutím času menili, t. j. prispôsobovali sa potrebám praktického života ale aj záverom súdnej praxi všeobecných súdov, vrátane Súdneho dvora Európskej únie. Okrem zmeny v jednotlivých náležitostiach zmluvy, súdna prax menila aj význam jednotlivých náležitostí, preto sa v praxi bežne stalo, že kým zmluvu o spotrebiteľskom úvere z roku 2012 v čase jej uzatvorenia považovali súdy za bezúročnú a bez poplatkov, o niekoľko rokov neskôr tú istú zmuvu považovali za súladnú so zákonom, nakoľko súdna prax niektoré náležitosti zmluvy začala vykladať iným spôsobom.

Preto aj vyššie uvedený príspevok je potrebné považovať za stručný exkurz do problematiky spotrebiteľských úverov, ktorý sa zameriava iba na niektoré základné otázky z tejto oblasti.

 

Zdroje:

[1] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2016, sp. zn. 7 Sžo 61/2015

[2] Dôvodová správa k zákonu o spotrebiteľských úveroch

[3] Rozsudok zo dňa 10.03.2021, sp. zn. 24CoCsp/21/2020

[4] Napr. rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 21.11.2012, sp. zn. 18Co/109/2011, prípadne tiež rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 18.12.2018, sp. zn. 11Co/300/2018 alebo rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-377/14

[5] rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011

[6] rozhodnutie zo dňa 19.12.2019, sp. zn. C-290/19