Nesprávne evidenčné číslo vozidla pri platbe za úhradu za užívanie diaľnic

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.03.2020, sp. zn. 3 Asan 34/2019 sa automaticky o správny delikt nemusí jednať. Predmetné rozhodnutie je publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 30/2021.[1]

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že

Pri vyvodzovaní deliktuálnej zodpovednosti v zmysle zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 10a ods. 1) je potrebné zvážiť všetky skutkové okolnosti danej veci, a to spravidla aj tie, ktoré sa týkajú správnosti poskytnutého evidenčného čísla vozidla, avšak pri ich posudzovaní treba zvoliť materiálny prístup. Zrejmá nesprávnosť, ako napr. drobný preklep pri zadaní evidenčného čísla vozidla (v nepatrnej časti, akou je napr. jedna číslica alebo písmeno), ktorá však z faktického hľadiska nemá za následok vznik škody v podobe neobdŕžania úhrady za vozidlo, ktoré reálne využíva diaľnicu, nemôže byť sama o sebe predpokladom pre naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu.

O čo v uvedenom prípade išlo?

Prevádzkovateľ vozidla zakúpil diaľničnú známku, avšak pri zadávaní evidenčného čísla došlo k chybe v jednom znaku (posledná číslica evidenčného čísla). Následne mu bol doručený rozkaz o uložení pokuty, pretože jeho vozidlo nemalo zaplatenú úhradu za diaľničnú známku, a napriek tomu užíval s vozidlom diaľnice.

Po podaní odporu správny orgán (Okresný úrad, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií) vydal rozhodnutie, ktorým prevádzkovateľovi vozidla uložil pokutu vo výške 150,- EUR za správny delikt podľa ustanovenia § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z., pričom rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím správnym orgánom.

Proti rozhodnutiam správnych orgánov podal prevádzkovateľ vozidla žalobu na Krajský súd v Prešove, ktorý ju ako nedôvodnú zamietol.

Naproti tomu Najvyšší súd SR, ako kasačný súd, rozhodnutie Krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Najvyšší súd SR teda zvolil materiálny prístup v ponímaní administratívnoprávnej zodpovednosti, ktorý prístup považujeme za správny a zákonný, nakoľko v praxi správnych orgánov sa mnohokrát možno stretnúť s tým, že tieto vyvodzujú administratívnoprávnu zodpovednosť za púhe formálne porušenie zákona, hoci reálne nedochádza k žiadnemu škodlivému následku.

Vo vyššie uvedenom prípade sa teda nemohlo jednať o správny delikt z dôvodu, že v skutočnosti nebol dotknutý záujem chránený zákonom, ktorým je ekonomický záujem Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. za užívanie vymedzených úsekov ciest. Platba za užívanie diaľnic totiž bola uhradená, hoci došlo k chybe pri zapisovaní evidenčného čísla. Keďže nesprávne evidenčné číslo ani neexistovalo, potom nemohlo existovať ani vozidlo, ktoré by s týmto nesprávnym evidenčným číslom diaľnice užívalo, teda nedošlo k zásahu do záujmu NDS – takto vznikol stav, kedy prevádzkovateľ užíval diaľnice so svojim vozidlom, pre ktoré nemal zaplatenú úhradu za užívanie diaľnic (práve pre spomenutý preklep v evidenčnom čísle), avšak úhrada bola vykonaná prevádzkovateľom pre iné, neexistujúce vozidlo, ktoré logicky diaľnice a cesty vôbec užívať nemohlo.

Iná by bola situácia, ak by vozidlo s nesprávne zadaným evidenčným číslom existovalo, pretože potom by mohlo byť toto cudzie vozidlo využívané na jazdu po diaľnici, pričom v takom prípade by existoval stav, kedy by bola zaplatená úhrada za užívanie diaľnic iba raz, avšak diaľnicu by užívali dve vozidlá (t. j. vozidlo prevádzkovateľa a cudzie vozidlo, pre ktoré bola omylom zaplatená úhrada za užívanie diaľnic).

Najvyšší súd SR napokon pripomenul, že je potrebné zohľadniť aj nespochybniteľnú vôľu prevádzkovateľa vozidla splniť si povinnosť úhrady diaľničnej známky a fakt, že v evidenčnom čísle bola chyba jediná, ktorá s vysokou pravdepodobnosťou nebola spôsobená ani úmyselne. Na naplnenie predmetnej skutkovej podstaty je potrebné, aby subjekt neuhradil poplatok za diaľničnú známku a používal vymedzené úseky ciest, teda nesankcionuje sa nesprávne alebo neúplné zadanie údajov. Konanie žalobkyne nebolo materiálne nebezpečné kvôli zaplateniu poplatku za užívanie vymedzených úsekov ciest.

Odopretie čisto formálneho prístupu k ponímaniu právnych noriem, a teda aj noriem upravujúcich zodpovednosť za správny delikt, je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR.[2]

Na materiálne ponímanie zodpovednosti (v doprave) sme tiež poukazovali v článku „Nie každé porušenie dopravných predpisov je priestupkom“, pričom tieto závery je možné, a podľa nášho názoru aj potrebné, aplikovať nielen v doprave, ale na priestupky a správne delikty vo všeobecnosti.

Pre úplnosť možno poukázať aj právnu úpravu Trestného zákona v ustanovení § 10 ods. 2 (resp. ustanovenia § 95 ods. 2), podľa ktorého sa nejedná o trestný čin (prečin), ak je závažnosť činu vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa nepatrná, resp. pri mladistvých malá. Teda ani Trestný zákon nepovažuje každé konanie, hoci formálne napĺňa znaky niektorého z trestných činov (prečinov) uvedených v osobitnej časti Trestného zákona, za trestný čin, ak je jeho závažnosť nepatrná (resp. malá).

Materiálny znak deliktu vyjadruje jeho spoločenskú nebezpečnosť (škodlivosť)[3], pričom ten musí byť daný, inak sa o delikt nebude jednať, hoci by formálne vykazoval znaky uvedené v zákone. Spoločenská škodlivosť konania sa pritom prejavuje napríklad v okolnostiach spáchaného skutku a v následku formálne protiprávneho konania, teda či došlo k porušeniu alebo ohrozeniu záujmov, ktoré sú tým-ktorým ustanovením zákona chránené (napr. ochrana majetku, verejného poriadku, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a pod.).

 

Zdroje:

[1] Na toto rozhodnutie následne nadviazal aj Krajský súd Košice v rozhodnutí 6S/193/2019 alebo 8S/55/2020

[2] napr. I. ÚS 155/2017: Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.

Pozri tiež rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 1735/07: Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv.

[3] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10 Asan 23/2017