Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých

Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je upravený v ustanovení § 370 a nasl. Civilného mimosporového poriadku (ďalej ako „CMP“).

Výnimkou z postupu podľa CMP vo veciach maloletých sú peňažné povinnosti voči maloletému, teda napríklad vyživovacia povinnosť – pri jej vymáhaní sa bude postupovať podľa Exekučného poriadku.

Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých podľa CMP sa najčastejšie využíva v prípadoch, kedy rodičia, ktorí majú súdom upravenú starostlivosť o dieťa a stretávanie sa s ním, toto rozhodnutie nerešpektujú.

Ak teda jeden z rodičov nerešpektuje rozhodnutie súdu upravujúce starostlivosť o maloleté dieťa, môže sa oprávnený rodič domáhať výkonu rozhodnutia na súde. Návrh sa podáva na súd, v ktorého obvode má maloletý bydlisko určené dohodou rodičov alebo iným zákonným spôsobom.

Konanie o výkon rozhodnutia má dve fázy, a to (i) nariadenie výkonu rozhodnutia a (ii) samotný výkon rozhodnutia. Pred vydaním uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia súd skúma podmienky na jeho vydanie, teda či povinný rodič (ne)rešpektuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave styku s maloletým.

Prieskumná činnosť súdu podľa ustanovenia § 376 ods. 1 CMP sa obmedzuje len na zistenie, či je exekučný titul vykonateľný a či povinný rodič dobrovoľne neplní to, čo mu vykonateľný exekučný titul ukladá.[1]

Skúmanie podmienok na vydanie uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia a následné vydanie tohto uznesenia je v procese výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých mimoriadne dôležité. Ak by súd predmetné uznesenie nevydal, ale voči povinnému rodičovi by vykonával úkony a opatrenia smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti (viď nižšie), môže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu povinného rodiča.[2] Uvedené platí bez ohľadu na to, či povinný rodič rozhodnutie súdu o úprave styku s maloletým skutočne rešpektuje, alebo nie.

Po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia alebo súčasne s vydaním tohto uznesenia a pred samotným výkonom rozhodnutia môže súd vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti.

Medzi takáto úkony a opatrenia patrí napríklad

a) výzva povinnému, aby sa podrobil rozhodnutiu

b) požiadanie ÚPSVAR alebo obec o súčinnosť pri zisťovaní informácií o dôvodoch nepodrobenia sa rozhodnutiu a o poskytnutie súčinnosti pri preverení týchto dôvodov

c) uloženie povinnosti účastníkom konania zúčastniť sa mediácie

d) uloženie pokuty až do výšky 1.000, EUR, ak zostane výzva na dobrovoľne plnenie povinnosti bezvýsledná

e) rozhodnutie o tom, že príslušný štátny orgán zastaví výplatu rodičovského príspevku povinnému rodičovi a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému rodičovi.

Súd môže v odôvodnených prípadoch upustiť od vyššie uvedených úkonov a opatrení, najmä vtedy, ak je z okolností zjavné, že tieto by neplnili svoj účel (napr. zo správania a vyjadrení povinného rodiča je zrejmé, že súdom uloženú povinnosť nesplní) alebo napríklad hrozí odcestovanie povinného rodiča s dieťaťom do zahraničia.

V praxi sme sa stretli už aj s takými prípadmi, kedy rodič na dieťa pozitívne pôsobil, aby v čase stanovenom súdnym rozhodnutím realizovalo styk s druhým rodičom, avšak samo dieťa k druhému rodičovi nechcelo ísť [napr. z dôvodu, že u druhého rodiča (otca) mu je fyzicky alebo psychicky ubližované, o čom prvý rodič (matka) nevie alebo z iného vážneho dôvodu].

Oprávnený rodič sa následne bude domáhať, aby súd nariadil výkon rozhodnutia a maloleté dieťa odňal povinnému rodičovi a odovzdal ho oprávnenému.

Na prvý pohľad sa teda bude zdať, že matka nerešpektuje súdne rozhodnutie a odmieta maloleté dieťa otcovi v stanovenom čase odovzdať.

Treba však uviesť, že pre nariadenie výkonu rozhodnutia, resp. pre odňatie dieťaťa povinnému rodičovi, nebude stačiť iba splnenie podmienky, že dieťa sa v súdom stanovenom čase nenachádza u oprávneného rodiča.

Súd pred nariadením výkonu rozhodnutia tiež zisťuje, či existujú ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré sa povinný nemôže podrobovať rozhodnutiu. Pri zisťovaní existencie ospravedlniteľných dôvodov súd zohľadňuje najmä správanie sa povinného pri plnení povinností a správanie sa oprávneného pri realizácii práv vyplývajúcich z rozhodnutia, ako aj správanie sa a názor maloletého.

Ak teda dieťa nebude chcieť tráviť s oprávneným rodičom čas z ním uvádzaných vážnych dôvodov, ktoré dôvody možno považovať za vlastné maloletému dieťaťu (teda nie nútene prevzaté od druhého rodiča), pričom dieťa je dostatočne vyspelé na to, aby svoj názor dokázalo prezentovať, nemusí súd pristúpiť k výkonu rozhodnutia.

Ústavný súd Českej republiky[3] k tomu tiež uviedol, že jakkoliv se ztotožňuje s východisky obecných soudů, které svým postupem sledovaly prosazení obecně žádoucího cíle v podobě zachování vzájemného vztahu mezi nezletilým a jeho prarodiči, nemůže v žádném případě akceptovat skutečnost, že se ho snaží dosáhnout bez ohledu na vůli (přání) nezletilého dítěte, které lze pro jeho věk již považovat za natolik rozumově a emocionálně vyspělé, že je schopno uvědomit si dosah těchto svých rozhodnutí, přičemž nebylo v daném případě nijak prokázáno, že by tomu tak být nemohlo, resp. že by jeho vůle byla účelově a systematicky formována ze strany třetí osoby.

Na záver treba dodať, že vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú maloletých detí, musí sa prihliadať na ich najlepší záujem. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva[4] vyplýva, že aj keď záujmy detí a rodičov majú byť v rovnováhe, zvrchovaný záujem dieťaťa môže, podľa individuálnych okolností, prevážiť záujem rodiča, pričom posúdenie proporcionality zostáva na vnútroštátnych súdoch, ktoré sú v bezprostrednom kontakte so zúčastnenými stranami.

Vyššie uvedené však nemožno vnímať čisto formálne a výkon rozhodnutia nenariadiť pri každom formálnom odmietnutí dieťaťa tráviť čas s druhým rodičom. Ak by aj dieťa nejavilo záujem tráviť čas s druhým rodičom (napr. z dôvodu, že u prvého rodiča má viac hračiek, modernejšiu elektroniku, viac sladkostí a pod.) je povinnosťou prvého rodiča pozitívne pôsobiť na dieťa, aby rozvíjalo a upevňovalo vzťah aj s druhým rodičom.

Podľa súdnej praxe je úlohou rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do starostlivosti, vhodne pôsobiť na dieťa a zdôrazňovať mu dôležitosť stretávania sa s druhým rodičom.[5]

 

Trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia

Nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia súdu upravujúceho styk rodičov s dieťaťom môže v niektorých prípadoch viesť až k trestnej zodpovednosti povinnej osoby.

Trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa ustanovenia § 349 Trestného zákona sa dopustí ten, kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v civilnom procese smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon neodkladného opatrenia uloženého v civilnom procese na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.

Na trestnú zodpovednosť rodiča, ktorý nerešpektuje rozhodnutie súdu upravujúce styk druhého rodiča s dieťaťom, sa teda vyžaduje splnenie týchto podmienok:

1. nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia súdu o úprave styku rodičov s dieťaťom,
2. nariadenie výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých podľa ustanovení CMP,
3. použitie opatrení v civilnom procese proti rodičovi, ktorý rozhodnutie nerešpektuje,
4. ďalšie marenie výkonu rozhodnutia (t. j. jeho nerešpektovanie a neodovzdanie dieťaťa druhému rodičovi) aj potom, čo sa proti povinnému rodičovi použili opatrenia v civilnom procese,
5. úmyselné konanie povinného rodiča, teda vedomé ignorovanie súdneho rozhodnutia a neodovzdávanie dieťaťa druhému rodičovi.

Najvyšší súd SR uvádza, že najprv by museli byť bezvýsledne použité mimotrestné opatrenia, občianskoprávneho charakteru, v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu predbežného opatrenia súdu a až následné úmyselné konanie smerujúce k zmareniu výkonu takého predbežného opatrenia vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, by bolo možné posúdiť ako prečin podľa § 349 Trestného zákona.[6]

Opatreniami v zmysle ustanovenia § 349 Trestného zákona možno rozumieť opatrenia podľa ustanovenia § 379 až § 383 CMP, teda výzvu na dobrovoľné plnenie, ukladanie pokút, zastavenie výplaty dávok a pod..

Trestný zákon súčasne hovorí o tom, že sa musia „bezvýsledne použiť opatrenia…“, teda opatrenia by v procese výkonu rozhodnutia podľa CMP mali byť použité aspoň dve, pričom tieto by neviedli k náprave (teda napr. výzva na plnenie a neskôr uloženie pokuty).

Za spáchanie tohto trestného činu hrozí povinnému rodičovi trest odňatia slobody na jeden až päť rokov, avšak uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody bude v tomto prípade skôr výnimkou, ako pravidlom.

Na záver už len dodáme, že vzhľadom na trestnú sadzbu trestného činu (1 až 5 rokov) sa jedná o prečin, teda aj prípadné marenie výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých nemusí byť za každých okolností trestným činom, ak bude závažnosť tohto konania povinnej osoby nepatrná s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona.

 

[1] Napr. uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 29.05.2020, sp. zn. 18CoE/25/2020

[2] Napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 442/2017: „Ak súd, rozhodujúci o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí, bez toho, aby vydal uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia (proti ktorému je prípustné odvolanie), vyzve povinného na dobrovoľné plnenie povinnosti pod hrozbou poriadkovej pokuty, znemožní tým realizáciu tých procesných práv povinného , ktoré mu dáva Civilný mimosporový poriadok (možnosť podať odvolanie), čím následne dôjde k odňatiu možnosti konať pred súdom.“

[3] Rozhodnutie II. ÚS 3573/18

[4] prípad Elsholz proti Nemecku

[5] Rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 6CoP/26/2015; rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 21CoE/74/2014; rozhodnutie Krajského súdu Nitra, sp. zn. 5CoP/43/2019, rozhodnutie Krajského súdu Nitra, sp. zn. 5CoE/167/2014, rozhodnutie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 21CoP/39/2018, rozhodnutie Krajského súdu Trnava, sp. zn. 26CoP/58/2020, rozhodnutie Krajského súdu Košice, sp. zn. 8CoP/215/2018

[6] rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Tdo 24/2010