Vyživovacia povinnosť – časť I.

Jej trvanie nie je limitované vekom dieťaťa a dovŕšením veku 18 rokov v zásade nezaniká (týmto okamihom dieťa nadobúda plnú procesnú spôsobilosť, teda môže v súdnom konaní vystupovať samostatne). Vyživovacia povinnosť zaniká až vtedy, keď dieťa nadobudne schopnosť samostatne sa živiť.

Schopnosť samostatne sa živiť je potrebné posudzovať objektívne, teda ak dieťa má možnosť vlastným pričinením uspokojovať svoje životné potreby (bývanie, strava, ošatenie a pod.). Nie je podstatné, či sa skutočne aj zamestná, ale či takúto možnosť objektívne má.

Súčasne je potrebné schopnosť samostatne sa živiť posudzovať v každom prípade individuálne, pretože niektorí jedinci sú schopní sa samostatne živiť napríklad už vo veku 19 rokov (ukončenie štúdia a možnosť pracovať v odbore), zatiaľ čo iné 19 ročné osoby sa môžu ďalej pripravovať na svoje budúce povolanie (napríklad štúdiom na vysokej škole). Vo výnimočných prípadoch vyživovacia povinnosť nezanikne a môže trvať prakticky celý život, napríklad ak je dieťa zdravotne postihnuté, pričom postihnutie mu neumožňuje vykonávať činnosť, z ktorej by dosahovalo taký príjem, ktorý by dieťaťu umožňoval samostatne sa živiť.

Výška výživného nie je zákonom stanovená. Niektoré súdy zaviedli prax, podľa ktorej by výživné malo predstavovať spravidla 20% až 30% z čistého príjmu povinného rodiča na všetky vyživované deti. To, samozrejme, nemožno vnímať mechanicky.

Výška vyživovacej povinnosti sa v prvom rade musí odvíjať od odôvodnených potrieb oprávneného (dieťaťa) a schopností, možností a majetkových pomerov povinného (rodiča). Teda ak je rodič inžinier v oblasti počítačových technológií a zamestná sa ako skladník s príjmom 650,- EUR, vyživovacia povinnosť sa bude určovať podľa jeho schopností a možností – napr. ak by podľa štatistického úradu v oblasti IT mohol dosahovať príjem 1.700,- EUR, tak sa výživné vypočíta z tejto sumy.

Najvyšší súd SR (3 Cdo 236/2018) k tomu uviedol, že pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce.

Určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritéria na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Cdo 148/2019).

Medzi odôvodnené potreby dieťaťa nepochybne patrí uspokojovanie základných životných potrieb, ako je bývanie, strava, ošatenie či náklady spojené so školou. Za odôvodnené potreby ale možno považovať aj výdavky na lieky alebo zdravotné pomôcky, ak si zdravotný stav dieťaťa dlhodobo vyžaduje ich užívanie alebo používanie. Napokon za odôvodnené potreby možno považovať napríklad aj výdavky spojené so športovou výbavou a cestovaním do športového klubu, ak je dieťa nadané na futbal.

Dieťa má tiež právo podieľať sa na životnej úrovni rodiča. Na základe toho možno uviesť, že hoci povinná osoba (rodič) formálne vykazuje nízky príjem, avšak je vlastníkom luxusných motorových vozidiel, je spoločníkom v obchodných spoločnostiach a vlastní nehnuteľnosti, jeho životná úroveň je podstatne vyššia, ako deklaruje, preto má dieťa právo sa na nej podieľať vyšším výživným.

Pri určovaní výživného sa neprihliada na to, ak sa povinný rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako sa prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (napr. účelové skončenie pracovného pomeru, vzdanie sa dedičstva, uzavieranie nevýhodných zmlúv o úveroch s nebankovými spoločnosťami).

Horná hranica výšky výživného nie je zákonom daná – jej výška závisí od vyššie uvedených kritérií. Posudzuje sa vždy individuálne, teda dve 10 ročné deti nemusia mať vždy výživné v rovnakej výške (napr. jedno dieťa bude dostávať 80,- EUR, zatiaľ čo druhé môže dostávať 250,- EUR).

Naproti tomu dolná hranica výživného je zákonom daná, pričom v roku 2021 predstavuje sumu 29,42 EUR (teda 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa). Výživné v tejto výške je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Teda aj keby bol rodič nezamestnaný, je povinný prispievať na výživné v minimálnej výške 29,42 EUR (samozrejme treba brať do úvahy aj dôvod nezamestnanosti).

V niektorých prípadoch, ak to pomery povinného rodiča umožňujú, možno za odôvodnené potreby dieťaťa považovať aj tvorbu úspor. V takom prípade súd uvedie pri určení výživného sumu výživného, ktorá je určená na tvorbu úspor, a uloží povinnému rodičovi, aby túto sumu poukazoval na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorý v prospech neho zriadi druhý rodič. Tento účet musí byť zriadený už v čase rozhodnutia súdu

Na nakladanie s prostriedkami na tomto účte je potrebný súhlas súdu, takže rodič, ktorý má dieťa v starostlivosti, by nimi nemal voľne disponovať.