Trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy

Trestný poriadok medzi dôkazné prostriedky zaraďuje aj výsluch svedka, pričom v mnohých veciach ide o zásadný, prípadne jediný, dôkazný prostriedok slúžiaci na zistenie skutkového stavu v trestnom konaní.

Každý svedok v trestnom konaní musí byť vždy poučený o tom, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať, a o trestných následkoch krivej výpovede. Napriek zákonnej povinnosti svedka vypovedať pravdu a nič nezamlčať, v praxi sa možno stretnúť s jedincami, ktorí v postavení svedka túto povinnosť porušujú, teda o okolnostiach súvisiacich s trestným činom uvádzajú nepravdu, resp. vedome zamlčujú podstatné skutočnosti.

Aký následok a za akých okolností má takto podaná nepravdivá svedecká výpoveď?

Na účely tohto článku budeme pracovať so svedkom v trestnom konaní.

Trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy

Na nežiaduci stav – podávanie nepravdivých svedeckých výpovedí, resp. zamlčovanie podstatných okolností – reagoval zákonodarca zavedením skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy (ustanovenie § 346 Trestného zákona).

Objekt

Objektom trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy je záujem na správnom zistení skutkového stavu veci ako základu zákonných rozhodnutí súdov a orgánov činných v trestnom konaní.

Objektívna stránka

Objektívna stránka spočíva v aktívnom konaní páchateľa (uvedenie nepravdy) alebo v pasívnom konaní (zamlčanie okolností), pričom musí ísť o okolnosť ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie. Nebude preto postačovať, aby svedok vypovedal nepravdu alebo zamlčal také okolnosti, ktoré nemajú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci.

Súdna prax za okolnosti, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie, považuje také, ktoré konajúci orgán činný v trestnom konaní alebo súd musí vziať do úvahy pri riešení otázky, o ktorej má rozhodnúť. Zároveň nemusí ísť o okolnosť, ktorá bola pre rozhodnutie jedine a výlučne rozhodujúca.[1]

Okolnosti, ktoré sú dôležité pre trestné konanie, a ktoré treba dokazovať, sú uvedené v ustanovení § 119 ods. 1 Trestného poriadku.[2] Pôjde o okolnosti:

a) či sa stal skutok a či má znaky trestného činu,

b) kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok,

c) závažnosti činu vrátane príčin a podmienok jeho spáchania,

d) osobných pomerov páchateľa v rozsahu potrebnom na určenie druhu a výmery trestu a uloženie ochranného opatrenia a iné rozhodnutia,

e) následkov a výšky škody spôsobenej trestným činom,

f) príjmov z trestnej činnosti a prostriedkov na jej spáchanie, ich umiestnenie, povahu, stav a cenu.

Subjekt

V danom prípade ide o subjekt špeciálny, teda páchateľom tohto trestného činu môže byť iba svedok. Pojem svedok nie je v Trestnom poriadku definovaný. Právna veda za svedka považuje fyzickú osobu odlišnú od obvineného, ktorá bola vyzvaná (predvolaná) orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, aby ako svedok vypovedala o skutočnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktoré vnímala svojimi zmyslami, teda videla, počula atď.[3]

Páchateľom tohto trestného činu nemôže byť osoba, ktorá spáchala iný trestný čin a o tomto trestnom čine vypovedá v pozícii svedka (napr. v čase pred začatím trestného stíhania alebo po začatí trestného stíhania, ak nebolo doposiaľ vznesené obvinenie).[4] Trestné stíhanie takejto osoby za trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa ustanovenia § 364 ods. 1 Trestného zákona, hoci v čase výpovede nebol obvineným vo veci, by odporovalo ustanoveniu § 121 ods. 1  Trestného poriadku, podľa ktorého nesmie byť obvinený k výpovedi ani k priznaniu nijakým nezákonným spôsobom donucovaný.[5]

Subjektívna stránka

Na spáchanie trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy sa vyžaduje preukázanie úmyselného zavinenia, teda páchateľ chcel svojim konaní (uvedenie nepravdy alebo zamlčanie podstatný okolností) porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom (riadne zistenie skutkového stavu v konaní), resp. vedel, že takéto porušenie alebo ohrozenie môže spôsobiť a s týmto následkom bol uzrozumený.

Vyššie uvedený text mal za úlohu v krátkosti priblížiť skutkovú podstatu trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy podľa ustanovenia § 346 Trestného zákona z hľadiska jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu.

Nasledujúci výklad sa zameria na posúdenie (podľa nášho názoru nie výnimočných) prípadov z praxe, kedy orgány činné v trestnom konaní odmietali trestné oznámenia z dôvodu, že konanie, v ktorom osoba podozrivá zo spáchania trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedala v postavení svedka, nebolo meritórne skončené.

Prax orgánov činných v trestnom konaní, ktoré odmietajú trestné oznámenia ako predčasne podané, nakoľko iné konanie, v ktorej podozrivá osoba vypovedala v postavení svedka, nie je skončené, považujeme za nesprávnu.

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že skončenie iného trestného konania, v ktorej osoba vystupovala ako svedok, nie je znakom skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy. Trestný zákon jasne hovorí, že trestného činu podľa ustanovenia § 346 ods. 1 sa dopustí ten, kto ako svedok „v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní“, a nie „v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené“.

Trestným konaním sa v zmysle ustanovenia § 10 ods. 15 Trestného poriadku rozumie konanie podľa Trestného poriadku. Trestné konanie je pojmom najširším, lebo je ním každý procesný postup podľa Trestného poriadku.

Trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy teda môže byť dokonaný už počas výpovede svedka v inej trestnej veci v čase po začatí trestného stíhania, ale ešte nevznesenia obvinenia žiadnej osobe, pretože takáto výpoveď bola poskytnutá v trestnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, či bolo meritórne skončené alebo nie.

Ak by sa malo čakať na právoplatné skončenie veci, v ktorej podozrivá osoba z trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedala ako svedok, mohlo by sa v niektorých prípadoch jednoducho stať, že zanikne trestnosť činu.

Za podanie krivej výpovede páchateľovi hrozí trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov (v základnej skutkovej podstate). Ide teda o prečin, ktorého trestnosť zaniká (premlčí sa) po uplynutí doby 5 rokov odo dňa jeho spáchania.

Je pritom bežné, že trestné stíhanie, najmä závažných trestných činov, prebieha niekoľko rokov (aj viac ako 5 rokov). Ak by potom páchateľ trestného činu krivej výpovede vypovedal ako svedok v prípravnom konaní v inej trestnej veci, ktorá trestná vec by sa právoplatne skončila po 6 rokoch odo dňa poskytnutia výpovede, trestnosť činu (krivej výpovede) by uplynutím času jednoducho zanikla.

Ako by mali teda orgány činné v trestnom konaní postupovať?

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 7 Trestného poriadku, ktoré upravuje posudzovanie predbežných otázok orgánmi činnými v trestnom konaní a súdu.

Orgány činné v trestnom konaní teda musia samostatne vyhodnotiť, či páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedal v inom trestnom konaní ako svedok nepravdu o podstatnej okolnosti, resp. či takúto okolnosť zamlčal.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (R 19/2006) platí, že okolnost, zda obviněný uvedl jako svědek v jiné věci nepravdu, musí soud, který rozhoduje o trestném činu křivé výpovědi a nepravdivého znaleckého posudku podle § 346 odst. 2 písm. a) TrZ, vyřešit samostatně jako předběžnou otázku ve smyslu § 9 odst. 1 TrŘ, neboť se jedná o posouzení viny obviněného, a to na podkladě srovnání výpovědi svědka se skutečností a bez ohledu na to, zda v uvedené jiné věci byla orgány činnými v trestním řízení tato výpověď vyhodnocena jako nepravdivá nebo nevěrohodná.

V inom rozhodnutí súd uviedol, že není ani podstatné, jak tvrdí dovolatel, že pachatel trestného činu nedovoleného ozbrojování podle § 185 tr. zák. nebyl dosud pravomocně zjištěn ani odsouzen . Podstatné je, že obviněný jako svědek uvedl, že hromadně účinné střelné zbraně s doplňky a střelivo náleží jemu, ač to nebyla pravda, přičemž údaj o držiteli či vlastníku zbraní měl z hlediska právního posouzení skutku dozajista povahu okolnosti mající podstatný význam pro rozhodnutí orgánů činných v trestním řízení v přípravném řízení.[6]

Je potom irelevantné, ako sa meritórne skončilo trestné konanie, v ktorom páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy vypovedal ako svedok. Nie je podstatné ani to, či uviedol nepravdu alebo zamlčal podstatnú okolnosť v prospech páchateľa (t. j. došlo k jeho oslobodeniu), alebo v jeho neprospech.

Pre posúdenie toho, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy, sú teda zásadné najmä tieto okolnosti:

a) páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy musel v inom trestnom konaní vypovedať ako svedok,

b) páchateľ musel vypovedať nepravdu o okolnosti, ktorá mala pre iné trestné konanie podstatný význam, alebo takúto okolnosť zamlčal,

c) posúdenie predbežnej otázky, či výpoveď páchateľa v inom trestnom konaní bola nepravdivá (alebo vedome zamlčaná), a to na podklade porovnania tejto výpovede so skutočnosťou.

Nepochybne, na vyriešenie predbežnej otázky bude musieť orgán činný v trestnom konaní vychádzať aj zo spisu v trestnej veci, v ktorej bola nepravdivá výpoveď podaná (napr. na preukázanie toho, či páchateľ vypovedal v skoršom trestnom konaní ako svedok). To však neznamená, že by musel čakať na právoplatnosť rozhodnutia vydaného v tejto inej (skoršej) trestnej veci.

Nepravdivosť svedeckej výpovede totiž nemusí byť preukázaná len tým, že napr. páchateľ trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy (v postavení svedka v inej trestnej veci) bude vypovedať v prospech páchateľa iného trestného činu (napr. že sa na mieste činu nenachádzal), ale tento páchateľ bude v konečnom dôsledku odsúdený.

Trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy nie je dokonaný až právoplatným rozhodnutím v inej trestnej veci, ale už samotným podaním výpovede – páchateľ vypovedá ako svedok nepravdu o podstatnej okolnosti, alebo takúto okolnosť zamlčí. Ak svedok vypovie nepravdu, tak táto výpoveď je nepravdivá od času jej podania, aj keby sa o nej orgány činné v trestnom konaní mali dozvedieť až neskôr. Teda už v čase podania nepravdivej výpovede došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty, hoci k zisteniu trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy došlo až s časovým odstupom (napr. sa vykonali ďalšie dôkazy).

Na to, aby orgány činné v trestnom konaní predbežne posúdili, či je konkrétna výpoveď nepravdivá, nie je teda potrebné právoplatné skončenie inej trestnej veci, v ktorej bola výpoveď podaná. Orgány činné v trestnom konaní napr. môžu porovnať výpoveď páchateľa (v inom trestnom konaní vypovedajúceho v pozícii svedka) s kamerovým záznamom (z ktorého bude zrejmé, že osoba sa na mieste činu nachádzala a dokonca útok začala, naproti tomu svedok vypovedal, že daná osoba sa na mieste nenachádzala), prípadne s inými objektívnym skutočnosťami.

V načrtnutom prípade preto nebude potrebné, aby sa skoršie trestné konanie právoplatne skončilo, keď overenie pravdivosti výpovede svedka a posúdenie, či okolnosti, o ktorých vypovedal nepravdu, sú pre iné trestné konania podstatné (teda ich orgány činné v trestnom konaní musia vziať do úvahy a nemusí ísť pritom o jedinú rozhodujúcu okolnosť) sa dajú posúdiť samostatne a nezávisle od výsledku a priebehu iného trestného konania.

Musí byť svedok v inej trestnej veci poučený o povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčať a o trestných následkoch nepravdivej výpovede?

Trestný poriadok určuje postup orgánov činných v trestnom konaní súvisiaci s výpoveďou svedka. Pred samotným výsluchom sa musí vždy zistiť jeho totožnosť a pomer k obvinenému. Zároveň musí byť svedok poučený nielen o význame svedeckej výpovede, ale aj o jeho práve odoprieť výpoveď, či o jeho povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať a takisto o trestných následkoch krivej výpovede.

Aký ale bude mať následok nepoučenie svedka o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať v súvislosti s trestným činom krivej výpovede a krivej prísahy?

Trestný poriadok stanovuje, že svedok musí byť vždy poučený o tom, že je povinný vypovedať pravdu, nič nezamlčať, a o trestných následkoch krivej výpovede (ustanovenie § 131 ods. 1 posledná veta). Pokiaľ takéto poučenie absentuje, hoci ostatné poučenia boli poskytnuté, nemožno túto výpoveď považovať za zákonnú a v ďalšom konaní nemožno z nej vychádzať.

Podobne uviedol aj Okresný súd Pezinok, ktorý dodal, že ide o pro­ces­né po­chy­be­nie spôsobujúce re­la­tív­nu neú­čin­nosť toh­to dô­ka­zu, t. j. to­to po­chy­be­nie mož­no nap­ra­viť len zopako­va­ním vý­slu­chu ta­ké­ho­to sved­ka.[7]

Rovnako Krajský súd Trenčín uviedol, že výpoveď svedka je pre absenciu riadneho poučenia pre ďalšie konanie nepoužiteľná.[8]

Orgány činné v trestnom konaní sú povinné vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní. To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení Trestného poriadku.[9]

Hoci skutková podstata trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy explicitne nestanovuje, že svedok musí byť riadne (t. j. v celom rozsahu práv a povinností) poučený, zastávame názor, že svedok, ktorý poučený o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať nebol, nedopustí sa trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy.

Napriek tomu, že skutková podstata sa výslovne nezmieňuje o povinnosti poučiť svedka, táto povinnosť zo skutkovej podstaty podľa nášho názoru aj tak vyplýva. Trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy sa dopustí ten, kto „ako svedok v trestnom konaní…“. Ako sme už vyššie uviedli, trestným konaním je konanie podľa Trestného poriadku, teda každý procesný postup podľa Trestného poriadku.

Postup podľa Trestného poriadku vyžaduje dôsledné rešpektovanie jeho ustanovení, vrátane ustanovenia § 131 Trestného poriadku, ktoré stanovuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poučiť svedka. Ak svedok nie je podľa predmetného ustanovenia poučený, nebol postup podľa Trestného poriadku dodržaný. Uvedené podľa nášho názoru preto vyžaduje, aby bol svedok poučený aj o povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčať a o trestných následkoch krivej výpovede.

Výpoveď svedka, ktorý nebol poučený o povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčať a následkoch krivej výpovede, bude teda pre ďalšie konanie nepoužiteľná a orgány činné v trestnom konaní a súd z nej nemôžu vychádzať.

V tejto súvislosti preto poukazujeme na objekt trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy, ktorým je záujem na správnom zistení skutkového stavu veci ako základu zákonných rozhodnutí súdov a orgánov činných v trestnom konaní.

Ak je výpoveď svedka nepoužiteľná pre trestné konanie, nemôže tvoriť ani podklad pre rozhodnutie. Preto aj keby svedok vedome klamal o podstatných okolnostiach v inej trestnej veci, alebo by takéto okolnosti zamlčal, nemôže sa dopustiť trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy, ak nebol poučený o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčať, pretože rozhodnutie v trestnom konaní z takej výpovede nemôže vychádzať. To znamená, že záujem na správnom zistení skutkového stavu veci ako základu zákonných rozhodnutí nemôže byť dotknutý.

Pre absenciu objektu, ako jedného zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, nemožno potom o trestnom čine hovoriť.

Môže byť pre absenciu znakov skutkovej podstaty trestného činu vec postúpená na priestupkové konanie?

V mnohých trestných konaniach je vec postúpená na priestupkové konanie, ak skutok nenapĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu, resp. nedosahuje závažnosť vyžadovanú Trestným zákonom.

Pokiaľ ide o trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy, takýto postup podľa nášho názoru neprichádza do úvahy.

Z hľadiska kvalifikácie skutku ako priestupku do úvahy prichádza priestupok podľa ustanovenia § 21 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa priestupku dopustí ten, kto úmyselne podá nepravdivú alebo neúplnú svedeckú výpoveď v správnom konaní alebo podá nepravdivé alebo neúplné vysvetlenie orgánu oprávnenému objasňovať priestupky alebo uvedie nepravdivý údaj v čestnom vyhlásení pred orgánom štátnej správy alebo obce.

Ak by svedok v trestnom konaní vypovedal nepravdu o okolnosti, ktorá nie je podstatná pre rozhodnutie, vec by nemohla byť postúpená na priestupkové konanie z dôvodu absencie znaku spočívajúceho v podaní nepravdivej výpovede v správnom konaní.

Pokiaľ teda svedok v trestnom konaní vypovie nepravdu o okolnosti, ktorá nemá podstatný význam pre rozhodnutie, alebo takú okolnosť zamlčí, nedochádza k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu a takéto konanie nenapĺňa ani znaky skutkovej podstaty priestupku.

Záver

Podanie nepravdivej výpovede, alebo zamlčanie podstatných okolností pre rozhodnutie je negatívny jav, najmä pre orgány, ktoré sú zodpovedné za vydanie zákonného rozhodnutia. V dôsledku nepravdivých svedeckých výpovedí tak môže byť vydané nesprávne rozhodnutie, čo ale nie je podmienkou zodpovednosti páchateľa podávajúceho takúto výpoveď.

V článku sme sa snažili priblížiť základné znaky skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej prísahy a poukázali sme na niektoré praktické otázky súvisiace s týmto trestným činom.

Poukázali sme na nesprávny postup niektorých orgánov činných v trestnom konaní, ktoré pre trestnosť skutku (krivej výpovede) vyžadujú právoplatné skončenie inej trestnej veci, v ktorej bola svedecká výpoveď podaná. V súlade s rozhodovacou praxou by však orgány činné v trestnom konaní mali (ne)pravdivosť tejto výpovede posudzovať ako otázku predbežnú, a to porovnaním výpovede svedka so skutočnosťou.

Vyzdvihli sme taktiež dôležitosť poučenia svedka o povinnosti vypovedať pravdu, nič nezamlčať a o trestných následkoch krivej výpovede, nakoľko absencia tohto poučenia spôsobuje nepoužiteľnosť výpovede pre rozhodnutie vo veci samej, čím nedochádza k ohrozeniu ani porušeniu záujmu na riadnom zistení skutkového stavu.

[1] Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. mája 2017, sp. zn. 5 Tdo 22/2017 alebo rozhodnutie Krajského súdu Žilina zo dňa 11. júna 2014, sp. zn. 2To/47/2014

[2] KLÁTIK, J.: Trestné činy proti poriadku vo verejných veciach, In: MAŠĽANYOVÁ, D. a kol. Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. 2. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. s 468.

[3] RIZMAN, S.: Komentár k ustanoveniu § 346 Trestního zákoníka. In: Šámal, P. a kol. Trestní zákoník, 1. vydání, Praha : C. H. Beck, 2009, s. 2960.

[4] Napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27. januára 2016, sp. zn. 3 Tdo 1374/2015: „Jestliže jako svědek je však slyšena osoba, která spáchala trestný čin, ohledně něhož podává svědectví, pak se tato osoba nepravdivou svědeckou výpovědí učiněnou po řádném poučení, včetně poučení o právu odepřít vypovídat, nedopouští jednání naplňujícího skutkovou podstatu přečinu křivé výpovědi a nepravdivého znaleckého posudku podle § 346 odst. 2 trestního zákoníku.“.

[5] R 25/1969

[6] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11. júna 2008, sp. zn. 8 Tdo 415/2008

[7] Dostupné na [online].[cit.01.11.2019] http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a120-pravo-obvineneho-na-vedenie-kontradiktorneho-vysluchu-svedka-mladsieho-ako-15-rokov

[8] Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 26. januára 2017, sp. zn. 3To/61/2016

[9] R 9/1985