Prečo je niekedy lepšie nezaplatiť blokovú pokutu a ísť do správneho konania
Asi každý vodič sa už stretol s tým, že bol obvinený zo spáchania dopravného priestupku, pričom obvinenie bolo založené iba na tvrdení príslušníka Policajného zboru (ďalej ako „policajt“), a vodič si priestupku nebol vedomý, resp. bol presvedčený, že žiadny nespáchal.
Typickým príkladom je obvinenie vodiča pre nezastavenie na pokyn dopravnej značky „Stoj!, daj prednosť v jazde“. Vodič tvrdí, že vozidlo zastavil, policajt zas opak, hoci nemá protiprávne konanie vodiča nijak zdokumentované. Na to policajt reaguje napr. hrozbou zadržania vodičského preukazu alebo hrozbou vyššej pokuty v správnom konaní, ak nezaplatí na mieste. O dôvodoch hrozby by sme mohli len špekulovať, no nie je vylúčené, že to bude práve v dôsledku dôkaznej núdze. Z uvedených dôvodov sa vodič rozhodne blokovú pokutu zaplatiť, a to aj napriek jeho vnútornému nestotožneniu sa s danou situáciou. Následne sa vodič bude domáhať nápravy, avšak bezúspešne, pretože vodič okrem svojho tvrdenia nebude vedieť pochybenie policajta nijak preukázať.
Pár poznámok k blokovému konaniu
Blokové konanie predstavuje skrátenú formu priestupkového konania. Jeho podstatou je dohoda o vine a sankcii medzi správnym orgánom (policajtom) a vodičom obvineným z priestupku.[1] Blokové konanie prelamuje zásady správneho konania (najmä §§ 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 51 zák. č. 372/1990 Zb.), a to najmä zásadu materiálnej pravdy[2], v prospech dohodnutej, a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty priestupku (tzn. subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej stránky) vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloženej sankcie prostredníctvom pokuty.
Na prejednanie priestupku v blokovom konaní však musia byť splnené zákonné podmienky, medzi ktoré patria:
a) spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom už samotný pojem „spoľahlivosť“ evokuje, že nebude stačiť iba konštatovanie policajta o protiprávnej činnosti vodiča, hoci sa jedná o skrátenú formu konania, pri ktorej sa nevykonáva dokazovanie,
b) ochota obvinenej osoby pokutu zaplatiť – nejde teda o povinnosť obvinenej osoby podrobiť sa blokovému konaniu; práve táto podmienka je asi najdôležitejšia, pretože do istej miery dáva možnosť obvinenej osobe disponovať blokovým konaním. To znamená, že hoci by aj bol priestupok spoľahlivo zistený, dôležitá je tiež vôla vodiča, či sa rozhodne vec prejednať touto skrátenou formou, alebo sa rozhodne pre správne konanie.[3] Ochota pokutu zaplatiť je teda akýmsi uznaním či súhlasom so skutkovým stavom veci, ako ho opíše správny orgán (policajt), vrátane právnej kvalifikácie a stanovenej výške pokuty za spáchaný delikt (viď vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR).
c) nejde o priestupok, ktorý možno prejednať iba na návrh; v súvislosti s cestnou dopravou je tzv. „návrhovým“ priestupkom iba spôsobenie dopravnej nehody, pri ktorej páchateľ priestupku ublíži na zdraví alebo spôsobí škodu na majetku blízkej osobe.
Po splnení všetkých zákonných podmienok policajt vydá vodičovi blok(y), na ktorom(ých) je uvedená výška pokuty a číslo bloku, vrátane pečiatky správneho orgánu. Ak vodič nemá dostatok hotovosti na zaplatenie blokovej pokuty, vydá sa mu blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia a následkoch nezaplatenia pokuty. ktorého prevzatie podpisom potvrdí. V tejto situácii je policajt oprávnený zadržať vodičský preukaz (viď nižšie), ako zabezpečenie splnenia povinnosti, t.j. zaplatenia pokuty.
Proti blokovému konaniu sa nemožno odvolať, nemožno ho obnoviť ani preskúmať mimo odvolacieho konania, a to práve z toho dôvodu, že sa pri ňom nevykonáva dokazovanie, teda odvolací správny orgán by nemohol preskúmať napadnuté rozhodnutie, pretože jeho jediným podkladom je v podstate dohoda správneho orgánu a páchateľa. Najvyšší súd SR uviedol, že celý skutok priestupku i jeho právna kvalifikácia je zaznamenaná iba vo vedomí správneho orgánu uskutočňujúceho blokové konanie, ktorý základné údaje zo skutku a jeho právnej kvalifikácie vyznačí na bloku o uložení pokuty.[4] Skutkový stav prípadu teda nie je nijako zadokumentovaný, nevytvára sa spis, v ktorom by boli obsiahnuté podklady pre rozhodnutie.
Nenechajte sa zastrašiť zadržaním vodičského preukazu
Mnoho vodičov pristúpi k zaplateniu blokovej pokutu aj z obavy zadržania vodičského preukazu. V takomto prípade vodič síce vnútorne nesúhlasí so spáchaným skutkom ako takým, avšak v domnení lepšej znalosti zákona zo strany polície uhradí pokutu v blokovom konaní ako „menšie zlo“. Zákon o cestnej premávke však taxatívne vymedzuje dôvody, za splnenia ktorých je policajt oprávnený vodičský preukaz zadržať. Tieto dôvody sú uvedené v ustanovení § 70 ods. 1 zákona o cestnej premávke. Najčastejším dôvodom zadržania vodičského preukazu je skutočnosť, že za konanie vodiča možno uložiť trest zákazu činnosti alebo sankciu zákazu činnosti spočívajúcu s zákaze vedenia motorového vozidla. Spravidla pôjde o najzávažnejšie priestupky ako je jazda pod vplyvom návykovej látky, spôsobenie dopravnej nehody alebo porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom. Porušenie pravidiel závažným spôsobom je taxatívne vymedzené v ustanovení § 137 ods. 2 zákona o cestnej premávke a policajt nemôže svojvoľne tieto povinnosti rozširovať.
Policajt je ďalej oprávnený zadržať vodičský preukaz vtedy, ak vodič motorového vozidla, ktorému je v blokovom konaní uložená pokuta (okrem iného) za priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (t.j. výlučne zákon č. 8/2009 Z. z.), je ochotný ju zaplatiť, ale nemôže tak urobiť namieste. To znamená, že nesúhlas s blokovým konaním nie je dôvodom na zadržanie vodičského preukazu, okrem teda spomínaného prípadu, ak je možné uložiť trest alebo sankciu zákazu činnosti. Preto ak si vodič nie je vedomý spáchania priestupku a nepristúpi na blokové konanie, spravidla sa nemusí obávať zadržania vodičského preukazu.
Pozor na to, čo podpisujete
Po tom, čo vodič odmietne blokové konanie, je policajt povinný spísať správu o výsledku objasňovania priestupku. Správa o výsledku objasňovania priestupku musí obsahovať označenie orgánu, ktorý vykonával objasňovanie, stručné a výstižné popísanie skutkového stavu s uvedením, o aký priestupok ide, osobné údaje podozrivého z priestupku, poškodeného a prípadných svedkov spolu so stručným obsahom ich výpovede. Problémom však zostáva to, že mnoho vodičov sa nielen že k správe nevyjadrí, ale ani si ju neprečíta a napriek tomu ju podpíše. V tejto súvilosti sa jednoducho môže stať, že policajt skutkový dej v dôsledku iného vnímania skutočností opíše inak, napr. spôsobom, podľa ktorého vodič svojim konaním naplní znaky skutkovej podstaty niektorého z priestupkov, hoci v skutočnosti žiadny priestupok spáchať nemusel. Vodič podpisom potvrdí, že skutok sa odohral tak, ako je opísaný v správe o výsledku objasňovania priestupku, a pred správnym orgánom si tak sťaží svoje postavenie.
Vyjadrenie sa k skutku môže vodičovi preto len pomôcť, o to viac, ak skutok opíše inak ako zakročujúci policajt, prípadne poprie tvrdenia policajta, a policajt nebude mať k dispozícii žiadny iný dôkaz. Na druhej strane, nevyjadrenie sa k danej veci a nepodpísanie správy, sledujúc nesúhlas vodiča s postupom alebo kvalifikáciou skutku policajtom, môže vodičovi len zhoršiť situáciu.[5] Dôsledné prečítanie si správy o výsledku objasňovania priestupku a uvedenie výhrad k nej považujeme za mimoriadne dôležité, nakoľko práve skutočnosti v nej obsiahnuté môžu ovplyvniť celý priebeh správneho konania, ako i prípadného preskúmania rozhodnutia vydaného v správnom konaní súdom.
Preskúmanie blokovej pokuty
Zákon o priestupkoch neumožňuje proti blokovému konaniu sa odvolať, nemožňuje ho obnoviť ani preskúmať mimo odvolacieho konania. K tejto skutočnosti sme sa už vyjadrili vyššie, v časti „Pár poznámok k blokovému konaniu“.
Pokutové bloky alebo bloky na pokutu na mieste nezaplatenú však môžu byť predmetom prieskumu zo strany prokuratúry alebo správneho súdu.
Podľa ustanovenia § 31 a nasl. zákona o prokuratúre možno podať podnet prokurátorovi, aby vykonal opatrenia v rámci svojej pôsobnosti v rozsahu ustanovenom zákonom, napríklad, aby podal proti bloku protest. Prokurátor je oprávnený podať protest proti správnym aktom[6] orgánov verejnej správy uvedeným v § 21 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre, ktorými bol porušený zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis. Inštitút protestu prokurátora ako mimoriadny opravný prostriedok slúži predovšetkým na nápravu nezákonných rozhodnutí – na odstraňovanie nesúladu medzi ustanoveniami zákona a určitým rozhodnutím.[7] Podľa nášho názoru je však dosiahnuť nápravu prostredníctvom podnetu na prokuratúru náročné, pokiaľ sa nejedná o zásadný rozpor uloženej blokovej pokuty so zákonom (napr. uloženie vyššej ako prípustnej výšky pokuty, nesplnenie podmienok na blokové konanie, napr. dodatočné vydanie blokov na pokutu[8]), resp. pokiaľ by vodič nemal zdokumentovaný zásah policajtov, ktorý by bol nezákonný (napr. prinútenie vodiča zaplatiť, hrozba rôznymi sankciami). Treba si tiež uvedomiť, že z blokového konania neexistuje žiadny záznam o jeho priebehu, resp. (spravidla) neexistujú žiadne podklady, na základe ktorých boli bloky vydané (výnimku tvorí napríklad snímka z merača rýchlosť alebo obrazový záznam polície o priestupku; v týchto prípadoch je však zrejme zbytočné dožadovať sa „spravodlivosti“). Vodič by sa teda bezvýsledne domáhal zrušenia rozhodnutia, keďže skutkové okolnosti prípadu nie sú hmotne zaznamenané a okrem svojich tvrdení, ktoré by prípadne policajt poprel, by nevedel predložiť žiadny iný dôkaz.
Ak by sa prokurátor predsa len rozhodol podať protest proti rozhodnutiu policajta, rozhodnutie uložené v blokovom konaní sa jeho vydaním automaticky neruší. Protestu môže správny orgán (orgán Policajného zboru) vyhovieť alebo nevyhovieť, resp. vyhovieť len čiastočne. Pokiaľ správny orgán protestu nevyhovie, môže prokurátor podať žalobu na správny súd.
Proti pokutovému bloku alebo bloku na pokutu na mieste nezaplatenú možno tiež podať správnu žalobu, avšak skôr výnimočne. Správny súd nepreskúmava právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Práve táto skutočnosť je problematická v súvislosti so súdnym prieskumom pokutových blokov alebo blokov na pokutu na mieste nezaplatených. Najvyšší súd Slovenskej republiky na otázku, či je možný takýto prieskum, odpovedal skôr negatívne. Uviedol, že v predmetnej veci však žalobca nepožadoval, aby s ním bolo vedené riadne konanie o priestupku, ktoré by bolo správnym konaním v prvom stupni a proti ktorému by boli prípustné opravné prostriedky v zmysle zákona, ale sa uspokojil s ukončením veci v blokovom konaní, teda nevyužil opravné prostriedky v správnom konaní, ktoré zákon pripúšťa, a preto sa žalobca teraz nemôže úspešne domáhať súdnej ochrany. Pri použití opačného výkladu prieskumu správnych rozhodnutí vydaných v blokovom konaní by totiž súd namiesto činnosti prieskumnej vykonával sám činnosť, ktorú by inak mal uskutočňovať správny orgán, ak by priestupca takéto konanie svojím nesúhlasom s uložením pokuty v blokovom konaní vyvolal.[9] V rozhodnutí z roku 2017 Najvyšší súd SR zas vyslovil názor, že ani čl. 46 ods. 2 ani iné články ústavy nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní. Súčasne je však nutné pri hore uvedenom právnom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (tzn. legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Preto, ak správny súd na základe tvrdenia žalobcu alebo iného účastníka súdneho prieskumu v súvislosti s aplikáciou čl. 46 ods. 2 ústavy nadobudne opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, je jeho povinnosťou tento prieskum vykonať. Z uvedeného vyplýva, že najmä rozhodnutia vydané v blokovom konaní, ktoré trpia tak závažnými vadami, že domnienka súdu o ich nulitnosti je ťažko spochybniteľná, spadajú do hore uvedenej skupiny rozhodnutí, ktoré sa musia v zmysle ústavného príkazu zakomponovaného do čl. 46 ods. 2 ústavy preskúmať.
V súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu potom možno uzavrieť, že súdny prieskum blokových pokút by mal byť skôr výnimočným, ako pravidlom. Na mieste bude v prípade vykazovania závažných nedostatkov, ktoré sme príkladmo načrtli v súvislosti s podnetom na pokuratúru. Treba ale dodať, že nikto nie je povinný pristúpiť na blokové konanie, a ako je už uvedené v úvode príspevku, realizácia blokového konania závisí v podstate od vôle vodiča – podrobiť sa blokovému konaniu a tým uznať vinu, alebo ho odmietnuť a iniciovať tak riadne správne konanie, na ktorom sa môže obvinený vodič brániť, predkladať dôkazy, uvádzať vlastné skutočnosti, podávať opravné prostriedky, uplatňovať námietku predpojatosti a pod.
V nadväznosti na judikatúru Najvyššieho súdu SR považujeme za potrebné poukázať tiež na závery Ústavného súdu SR[10] v súvislosti s prieskumom blokovej pokuty: „Na tomto mieste považuje ústavný súd za významné poukázať na rozhodnutie ESĽP vo veci Deweer proti Belgicku (rozsudok z 27. februára 1980), z ktorého plynie jednoznačný záver, že dohovor v zásade nevylučuje, aby sa dotknutá osoba vzdala svojho práva na súd. V demokratickej spoločnosti je však právo na súd mimoriadne dôležité, a preto skutočnosť, že taká osoba sa ešte pred súdnym konaním dohodla na akomsi urovnaní veci, nemôže znamenať, že sa tohto práva aj vzdala. Jednu z podmienok, ktoré je potrebné za každých okolností splniť, je absencia donútenia.“ Nutno tiež prihliadnuť na špecifické okolnosti prípadu, ktorý Ústavný súd SR posudzoval, a ktoré spočívali v tom, že sťažovateľ sa pod hrozbou použitia sankcií rozhodol nedobrovoľne zaplatiť pokutu[11]. O absencii donútenia v danom prípade nemožno uvažovať. To znamená, že aj keď sťažovateľ v okolnostiach tohto prípadu neinicioval riadne konanie o priestupku, ešte neznamená, že sa vzdal aj práva na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu pred všeobecným súdom. Aj v preskúmavanom prípade išlo teda o závažné porušenie právnych predpisov v kontexte, v akom sme ich naznačili, t. j. chýbali podmienky na splnenie blokového konania – vôľa vodiča pristúpiť k blokovému konaniu, nakoľko bol k nemu donútený zo strany polície. Absencia zákonných podmienok na blokové konanie však musí byť preukázaná, nestačí preto len tvrdiť, že vodič bol donútený. Vystupovanie na strane žalobcu v správnom súdnictve je totiž spojené s dôkazným bremenom[12], teda vodič, ktorý bol za priestupok potrestaný, musí na správnom súde preukázať, že zo strany polície prišlo k pochybeniu, resp. že neboli splnené podmienky na blokové konanie.
Záverom by sme si dovolili opakovane súhlasiť s názorom Najvyššieho súdu SR, že správne súdnictvo nemá nahrádzať činnosť správnych orgánov. V opačnom prípade by boli správne súdy neprimerane zahlcované (častokrát nepodloženými) žalobami na zrušenie rozhodnutí uložených v blokovom konaní.
Správne konanie a dôkazné bremeno
Pokiaľ vodič nie je ochotný zaplatiť blokovú pokutu, t. j. nesúhlasí s priestupkom, spíše sa správa o výsledku objasňovania priestupku. Po jej spísaní túto policajt predloží správnemu orgánu, ktorým je príslušný Orgán policajného zboru.
Konanie o priestupku je vykonávané podľa ustanovení zákona o priestupkoch, za subsiadiárneho použitia Správneho poriadku. Mimoriadne podstatnou skutočnosťou (a pre vodiča aj priaznivou, ak priestupok nespáchal) je to, že v konaní sa vykonáva dokazovanie, ktoré pri blokovom konaní absentuje. Práve uvedená skutočnosť je dôvodom, prečo je niekedy lepšie nezaplatiť blokovú pokutu, ale prejsť si celým správnym konaním, vrátane prípadného odvolania. V prípade blokového konania je skutkový stav zachytený len v pamäti policajta, ktorý okolnosti mohol inak vnímať ako vodič, napríklad preto, že sa nachádzal vo väčšej vzdialenosti od miesta priestupku (napr. od križovatky, pri ktorej sa nachádza „stopka“). V správnom konaní sa však vykonáva dokazovanie, pričom ďalšou veľmi podstatnou skutočnosťou je, že dôkazné bremeno zaťažuje správny orgán. Inými slovami povedané, správny orgán musí spoľahlivo, bez dôvodných pochybností, preukázať vinu vodičovi, a nie, že by mal vodič dokazovať svoju nevinu. Správne konanie je rovnako ako trestné konanie ovládané zásadou prezumpcie neviny, preto sa na páchateľa – vodiča – hľadí, akoby bol nevinný, až pokiaľ nebude preukázaný opak.
Považujeme za potrebné pripomenúť, že všetky dopravné priestupky je potrebné v zmysle čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru považovať za veci trestného charakteru[13], bez ohľadu na výšku sankcie.[14] Z uvedeného vyplýva, že na konanie o priestupku je nutné aplikovať nielen normy správneho práva, ale i trestnoprávne normy, napr. Trestný poriadok.[15] V tejto súvislosti dávame do pozornosti najmä ustanovenie § 2 Trestného poriadku, t. j. základné zásady trestného konania.
Hoci sú s konaním o priestupku spojené v prípade neúspechu aj trovy konania, ktoré sú v súčasnosti stanovené vyhláškou ministerstva vnútra č. 411/2006 Z. z. na sumu 16 EUR, treba tiež uviesť, že správne konanie sa nemusí vždy skončiť uložením sankcie, a to aj v prípade preukázania viny páchateľa priestupku.[16]
Pred vydaním rozhodnutia je správny orgán povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie[17]. Táto povinnosť je v mnohých prípadoch správnymi orgánmi opomínaná, pričom samotné porušenie tejto povinnosti je dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, nakoľko sa ním porušuje právo obvinenej osoby na obhajobu.
Rozhodnutie správneho orgánu možno tiež napadnúť (po vyčepraní opravných prostriedkov – odvolania) na správnom súde, avšak páchateľ priestupku už nebude napádať nezákonnosť postupu policajta v blokovom konaní (ktorú bude vo väčšine prípadov len tvrdiť, bez predloženia relevantných dôkazov), ale bude napádať nedostatky rozhodnutia správneho orgánu spôsobené najmä nedostatočným zistením skutkového stavu, nepreukázanie viny obvineného bez dôvodných pochybností, porušenie práva na obhajobu a pod., s tým, že je väčšia pravdepodobnosť úspechu (ako keby bol vodič v postavení žalobcu), pokiaľ správny orgán vychádzal len z výpovedí policajtov, bez ohľadu na iné skutočnosti, ktoré vyšli najavo v správnom konaní. Postavenie na strane žalobcu v tomto prípade je podstatne priaznivejšie pre obvineného, ako v prípade prieskumu blokovej pokuty.
Tvrdenie policajta nestačí
V správnom konaní sa častokrát možno stretnúť s tým, že rozhodnutie o uložení sankcie je založené iba na výpovedi zasahujúceho policajta/policajtov, ktorým správny orgán bezvýhradne verí a výpoveď páchateľa priestupku označuje za účelovú, resp. ju hodnotí ako snahu vyhnúť sa trestu. Správny orgán argumentuje služobnou prísahou policajta, jeho viazanosťou Ústavou a zákonmi SR (ustanovenie § 1 ods. 3 zákona o Policajnom zbore) či postavením policajta v spoločnosti. Ak postupuje správny orgán uvedeným spôsobom, tvrdíme, že tým popiera zmysel prezumpcie neviny (nakoľko ho v podstate od počiatku považuje za vinného, pokiaľ sa jeho výpoveď nezhoduje s výpoveďou policajta) a práva obvinenej osoby na obhajobu. Ak pre správny orgán opísanie skutkového deja obvineným inak, ako to vyplýva z výpovedí policajtov, je účelová obrana, je potom zbytočné mu vôbec dávať priestor na bránenie sa a možno ho hneď na základe výpovede policajtov potrestať, čo je v právnom štáte, v ktorom sú základné práva a slobody garantované, neprípustné. V tejto súvislosti potom vyvstáva otázka, „čo nie je považované za účelovú obranu?“. Každú námietku obvinenej osoby z priestupku je správny orgán povinný skúmať a vyhodnotiť ju v súlade so zákonom, teda samostatne ako i vo vzájomných súvislostiach s inými dôkazmi, a nie sa iba obmedziť na všeobecné a nekonkrétne konštatovanie o účelovosti obrany obvineného.
Obvinená osoba teda môže a musí (ak chce v konaní uspieť) uvádzať vlastné tvrdenia o okolnostiach z podozrenia zo spáchania priestupku. Žiadny dôkaz nemá zákonom predpísanú silu, či už sa jedná o výpoveď policajta, obvineného alebo ktorejkoľvek tretej osoby. Preto ak správny orgán nedisponuje iným dôkazom, ako je výpoveď policajta, ktorá bola obvineným spochybnená (t. j. obvinený uviedol vlastné skutočnosti, odlišné od policajta), je potrebné v súlade so zásadou „in dubio pro reo“ rozhodnúť v prospech obvinenej osoby.
Podľa názoru Krajského súdu Bratislava, všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je dostatočným pre akékoľvek rozhodnutie.[18] Preto len tvrdenie policajta, ktoré sa neskôr odzrkadlí v rozhodnutí správneho orgánu ako usvedčujúci dôkaz, nemá dostatočnú právnu relevanciu, a už vôbec nie pokiaľ sa jedná o tak závažnú otázku, ako je vyslovenie viny z konania, ktoré má charakter trestného obvinenia.
V tejto otázke je jednoznačná i rozhodovacia prax:
Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013
Napriek nedostatku finančných prostriedkov policajného zboru na nákup techniky – napríklad kamier – nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu v priestupkovom konaní, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný.
Úlohou príslušníkov polície nie je za každú cenu usvedčiť občana – vodiča zo spáchania priestupku, ale objektívne – nezaujato zistiť skutkový stav a v prípade, že skutok je priestupkom, zistiť jeho páchateľa a potrestať ho. V opačnom prípade dochádza k situáciám, za ktorých príslušníci polície vystupujú len v pozícii žalobcov, avšak nie ochrancov a pomocníkov, tak ako im to ukladá nielen zákon o priestupkoch, ale aj zákon o policajnom zbore.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 8Sžo/173/2010
Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že správne orgány nemôžu pri tomto type priestupku (pripútanie sa bezpečnostným pásom – pozn.) vychádzať len z tvrdení policajnej hliadky, ak o spáchaní priestupku žalobcom neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou.
S ohľadom na hore uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a aj nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné. Za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy a iba po doplnení dokazovania bude správny orgán postupovať v naznačenom smere a bude možné vo veci opätovne rozhodnúť.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. septembra 2013, sp. zn. 1Sžd/14/2013
Je nepochybné, že správny orgán má v konaní postupovať tak, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie a tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. I keď tvrdenia príslušníkov hliadky PZ majú značnú vypovedaciu hodnotu jeho existencia neznamená, že v prípade spochybnenia iným dôkazom alebo dôkazmi, by správny orgán mal rezignovať na získanie akýchkoľvek iných dôkazov, ktorých vykonanie by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci javili byť vhodné, a ktoré si môže pri vynaložení primeraného úsilia zaobstarať.
Vzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o jeho objasnení bez pochybností a v takom prípade je konštatovanie zodpovednosti žalobkyne za konanie vykazujúce znaky priestupku (nerešpektovaním pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde“) nepresvedčivé a predčasné.
Rozhodnutie správneho orgánu preto nebolo možné považovať za súladné so zákonom a bolo ho potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 08.10.2013, sp. zn. 1Sžd/32/2013
Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn. tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 372/1991 Zb. prináša správnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal a že ho zavinil páchateľ priestupku. Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu zisťujúceho konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho orgánu, ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku nie je postačujúca.
Vyššie uvededné závery si prevzal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 1Sžd/12/2014 alebo 1Sžd/20/2014.
Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 4. apríla 2011, sp. zn. 2T/137/2009
V právnom štáte je neprípustné, aby rozhodnutie súdu bolo založené iba na domnienkach a subjektívnych pocitoch osôb, ignorujúc tým jednu zo základných zásad trestného konania /in dubio pro reo/, a priori favorizujúc tvrdenia poškodeného iba z dôvodu jeho postavenia ako verejného činiteľa a to napriek existencii množstva pochybností, uplatnením jednak neexistujúcej, a navyše neprípustnej zásady „v pochybnostiach v prospech poškodeného“.
Napriek tomu, že policajt reprezentuje určitú spoločenskú autoritu, s ktorou sa spája vyššia miera dôvery v jeho konanie, nemožno bez ďalšieho iba z dôvodu takéhoto postavenia /keďže funkcia policajta je spoločenským postavením, nie charakterovou vlastnosťou/, považovať jeho výpoveď za automaticky dôveryhodnú a významnejšiu ako ktorýkoľvek iný dôkaz.
Skutočnosť, že svedok zastáva funkciu policajta ešte nevylučuje, že môže svoju výpoveď subjektivizovať tak, aby zodpovedala jeho vnútornej predstave o priebehu skutkového deja a o pohnútkach obžalovaného a to napriek tomu, že takáto predstava nemusí zodpovedať objektívnej realite. V žiadnom prípade nemožno vyvodzovať dôveryhodnosť výpovede svedka iba na základe jeho postavenia v spoločnosti, takýto postup by bol v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, nakoľko žiaden zo zákonne získaných dôkazov nemožno považovať za významnejší ako iný, pokiaľ ho nemožno vylúčiť ako odporujúci logike. Aj policajt je v prvom rade človek, ktorý je omylný, vedený vnútornými pocitmi, predstavami a hodnotami, a jeho postavenie mu automaticky nedeleguje morálne vlastnosti charakterizujúce „dôveryhodného svedka“.
Záver
V rámci príspevku sme sa snažili poukázať na podstatu blokového konania a aspoň v krátkosti na osobitosti situácie, kedy je vodič obvinený z priestupku v situácii žalobcu na správnom súde, resp. podávateľom podnetu na prokuratúru a kedy je v procesnej pozícii obvineného v správnom konaní. Najvýznamnejšou skutočnosťou je, že v prípade pristúpenia k blokovému konaniu a následného domáhania sa nápravy, je obvinený vodič v postavení žalobcu a zaťažuje ho dôkazné bremeno.
V správnom konaní je situácia opačná – dôkazné bremeno zaťažuje správny orgán, ktorý musí bez dôvodných pochybností preukázať vinu obvineného, pričom nestačí vychádzať len z výpovede policajta. Preto ak si vodič nie je vedomý spáchania priestupku alebo je presvedčený o svojej nevine, dovolíme si tvrdiť, že je pre neho výhodnejšie vybrať si cestu správneho konania, v rámci ktorého sa musí vykonať riadne dokazovanie, v ktorom môže uplatňovať svoje práva, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k dôkazom predloženým správnym orgánom, či sa nechať zastúpiť advokátom. Pri nespokojnosti obvineného s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa má k dispozícií opravný prostriedok (odvolanie) a po jeho vyčerpaní i možnosť podať žalobu na správny súd. V súlade s vyššie uvedenou súdnou praxou Najvyššieho súdu SR možno potom legitímne, s poukazom na právnu istotu, očakávať, že rozhodnutie správnych orgánov, založené iba na výpovediach policajtov, bude zrušené.
Pokiaľ sa vodič z akéhokoľvek dôvodu rozhodne pre doriešenie veci v blokovom konaní a zároveň by sa dožadoval spravodlivosti, je nutné, aby disponoval dôkazom, ktorým svoje tvrdenia podporí. V tejto situácii preto odporúčame mať zdokumentovaný služobný zákrok policajta na kameru alebo telefón. Natáčanie si policajta, ako verejného činiteľa, pri výkone jeho právomoci je základným právom občana prameniacim z čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a výzva policajta smerujúca k tomu, aby bola kamera vypnutá, je nezákonná.
[1]Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. marca 2017, sp. zn. 8Sžo 22/2015 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. februára 2012, sp. zn. 1Sžd 22/2011
[2]Princíp materiálnej pravdy predpokladá spoľahlivé objasnenie stavu veci, teda náležité zistenie všetkých skutočnostní dôležitých pre rozhodnutie (Košičiarová, S. Správny poriadok. Komentár. Šamorín : Heuréka, 2013 s. 32.). To znamená, že vodič sa dohodne s policajtom na vine a výške pokuty bez ohľadu na skutočný alebo preukázaný stav veci.
[3]Porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. novembra 2011, sp. zn. 10Sžd 29/2011
[4]Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. mája 2010, sp. zn. 3 Sžo 19/2009
[5]Pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. júna 2012, sp. zn. 10Sžd 33/2011
[6]Správnym aktom je rozhodnutie orgánu verejnej správy, opatrenie orgánu verejnej správy, opatrenie orgánu verejnej správy so všeobecnými účinkami, uznesenie orgánu územnej samosprávy, všeobecne záväzné právne predpisy vydané orgánmi verejnej správy.
[7]Pozri napríklad rozsudok Navyjššieho súdu SR zo dňa 31. januára 2013, sp. zn. 5Sžp 7/2012
[8]Pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. apríla 2013, sp. zn. 10Sžd 8/2013
[9]Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. júla 2011, sp. zn. 6Sžo 198/2010 tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. novembra 2011, sp. zn. 10Sžd 29/2011
[10]Nález Ústavného súdu SR zo dňa 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 366/2012
[11]Hrozby sankcíí zo strany polície spočívali v odstavení autobusu, zadržaní vodičského preukazu a odobratí evidenčných čísel vozidla.
[12]Napríklad ustanovenie § 121 ods. 1 Správneho súdneho poriadku alebo ustanovenie § 182 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku.
[13]Pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.05.2011, sp. zn. 2 Sžo 253/2010: „podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veciach Lauko a Kadubec proti Slovenskej republike z 2.septembra 1998; Öztürk proti Nemeckej spolkovej republiky z 21.februára 1984, číslo sťažnosti 8544/79; Čanády proti Slovenskej republike zo 16.novembra 2004, č. sťaţnosti 53371/99), sú priestupky z hľadiska svojej povahy považované za veci trestného charakteru.
[14]Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.05.2008 sp. zn. 8 Sžo 6/2008: „Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je rozhodujúca klasifikácia protiprávneho konania na správne delikty a trestné delikty vnútroštátnym právnym poriadkom. Napríklad v rozsudkoch Kadubec proti Slovensku a Lauko proti Slovensku (rozsudky sú z 02.09.1998), v ktorých išlo o právo o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o postihu za priestupok súdom, Európsky súd pre ľudské práva vychádzajúc zo zákona o priestupkoch dospel k záveru, že aj sankcie, ktoré boli v predmetných veciach uložené (pokuty vo výške 1000 Sk a 300 Sk) považoval súd za sankcie represívneho charakteru. Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že ide o trestné veci, a to bez ohľadu na relatívne nízke sankcie.“
[15]Napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2012, sp. zn. 5Sžf 85/2011: „Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.“
[16]Od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku (ustanovenie § 11 ods. 3 zákona o priestupkoch).
[17]Ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku.
[18]Rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 14. decembra 2011, sp. zn. 2S 319/2010. Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. februára 2013, sp. zn. 2Sžo 32/2012
